---------------------------------------------------------------

NITRIANSKA DIECÉZA

Pastiersky list nitrianskych biskupov na Veľkú noc 2012

Drahí bratia a sestry!

Určite ste si popri mnohorakých povinnostiach všimli, že v týchto dňoch sa vytrvalo hlási jar. Teplom slnečných lúčov sa otvára šanca pre nový život, ktorý prichádza do našich záhrad, polí, parkov, na ihriská, do lesa, na balkóny i do ulíc našich miest a dedín.

Tieto jarné dni, plné nového života sú spojené s najväčšími tajomstvami našej spásy, ktoré sa stali kvôli nám a pre nás. Napriek tomu, veľkonočné sviatky nie sú pre mnohých také príťažlivé a romantické ako Vianoce. Podľa niektorých tu chýba obdarovanie a radosť – také typické pre vianočné dni. Lenže veľkonočnú radosť predchádza utrpenie, bolesť, smútok i smrť. Veľkonočná radosť je však bohatšia a plnšia. Jeho vzkriesenie prevyšuje všetko, preto takýto pohľad na veľkonočné sviatky by bol povrchný a neúplný. Veľkonočné udalosti sú totiž pre nás veľkým darom a zárukou začínajúceho vykúpenia našej túžby a nádeje. Uisťujú nás, že s človekom sa ráta, že láska je silnejšia ako nenávisť a život mocnejší ako smrť. Láska Boha voči človeku je verná a večná. „Láskou odvekou som ťa miloval”, hovorí Boh človeku ústami proroka (Jer 31,3). Keď Boh miluje, tak miluje navždy. Dôkazom tejto lásky je smrť i zmŕtvychvstanie jeho Syna – Ježiša Krista a jeho spasiteľný dar, ktorý sa prejavuje v sviatostiach, ktoré zanechal Cirkvi. Všetky tieto prostriedky milostí, ktoré sú udeľované v Cirkvi, majú svoj prameň v udalostiach Veľkej noci.

Od začiatku je Veľká noc najdôležitejším termínom pre krst a ďalšie sviatosti uvedenia do kresťanského života. Žiť z daru krstu znamená osobné prijatie Ježiša Krista do nášho života; je rozhodnutím pre život s Ním. Vo sviatostiach dostávame v Kristovi nový život. Popri tom sme si vedomí aj našej slabosti. Lenže tento život nosíme „v hlinených nádobách“ (2 Kor 4,7), je vystavený utrpeniu, chorobe a smrti. Tento nový život Božieho dieťaťa sa môže zoslabiť, ba dokonca ťažkým hriechom aj stratiť.

Preto Ježiš Kristus v deň svojho zmŕtvychvstania sa zjavil svojim učeníkom a odovzdal im jedinečný dar. Povedal im: „Pokoj vám! Ako Otec poslal mňa, tak ja posielam vás. A keď to povedal, vdýchol na nich a hovoril im: Prijmite Ducha Svätého, komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú mu zadržané“ (Jn 20, 22-23).

V starobylom kresťanskom spise Didaché, alebo Učenie Dvanástich apoštolov, ktoré vzniklo koncom 1. stor., sa hovorí: „Budeš vyznávať svoje hriechy v Cirkvi“ a dodáva „Nepôjdeš sa modliť so zlým svedomím“ (4,14). Jedna z ďalších kapitol hovorí o dôležitosti svätej spovede pred prijatím Eucharistie: „Keď sa teda zhromaždíte v Pánov deň (teda v nedeľu), lámte chlieb a vzdávajte vďaky. Ale najprv sa vyznajte zo svojich hriechov, aby bola vaša obeta čistá“ (14, 1).

Aj ďalšia prax Cirkvi dokazuje, že kresťania sa vyznávali zo svojich hriechov a konali pokánie.

Ježiš Kristus ustanovil Sviatosť pokánia pre všetkých členov svojej Cirkvi, predovšetkým pre tých, ktorí po krste upadli do ťažkého hriechu, a tak stratili krstnú milosť a ranili cirkevné spoločenstvo. Sviatosť pokánia nám ponúka novú možnosť obrátiť sa a znovu získať milosť ospravodlivenia – nadprirodzený duchovný život.

Je pravda, že jedine Boh odpúšťa hriechy. Avšak Ježiš Kristus chcel, aby jeho Cirkev bola svojou činnosťou, životom, znakom a nástrojom odpustenia a zmierenia, ktoré nám získal za cenu svojej krvi. Vykonávanie moci zveril apoštolskej službe. Tá je poverená „službou zmierenia“ (2Kor 5, 18). Keď Pán Ježiš dáva apoštolom účasť na svojej vlastnej moci, udeľuje im aj moc zmierovať hriešnikov s Cirkvou. Biskup sv. Bazil Veľký v 4. storočí píše: „Hriechy sa musia vyznávať tým, ktorým bolo zverené vysluhovanie Božích sviatostí“ (Pravidlá, 288). V tom istom čase učí aj sv. Ambróz podobne: „Kristus dal svoju moc apoštolom a z apoštolov prešla na kňazov“ (O pokání II, 12).

Kňazské rozhrešenie nemôže nikto nahradiť (por. Mt 16,19; Hebr 5,1). Spovedník má mať osvedčenú znalosť kresťanského správania aj skúsenosť s ľudskými problémami a úctu i ohľaduplnosť voči kajúcnikom. Spovedník má milovať pravdu; má byť verný Učiteľskému úradu Cirkvi a trpezlivo viesť kajúcnika k duchovnému uzdraveniu a k plnej ľudskej zrelosti (por. KKC 1466).

Spovedníka prísne zaväzuje sviatostné tajomstvo a zaväzuje tiež všetkých, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom niečo dozvedia zo spovede iných (por. CIC, kaň. 983).

Matka Cirkev naliehavo volá svojich veriacich na ustavičné obrátenie a obnovu. Podľa prikázania Cirkvi, „každý veriaci, ktorý dosiahol vek užívania rozumu, je povinný aspoň raz do roka sa úprimne vyspovedať z ťažkých hriechov“, na ktoré sa pamätá. Kto si je vedomý, že sa dopustil ťažkého hriechu, nesmie pristúpiť k svätému prijímaniu bez prijatia sviatostného rozhrešenia. a to biskupom, alebo kňazom (por. KKC 1385).

Možno nám to uľahčí, ak si uvedomíme, že aj kňaz – vysluhovateľ tejto sviatosti Božieho milosrdenstva ju pozná aj ako kajúcnik, z druhej strany mriežky. Preto sa za našich spovedníkov modlíme, aby túto neľahkú službu vykonávali radi a s láskou a uvedomovali si, že sú služobníkmi Božieho milosrdenstva.

Cirkev chce, aby jej synovia a dcéry, ktorí po krste upadli do hriechu, spoznali svoje previnenie voči Bohu i voči svojim blížnym, aby si uchovali v srdci ducha pravého pokánia a aby tak častejšie prijímali túto sviatosť, a to nielen keď sú v ťažkom hriechu, ale aj keď majú všedné hriechy. Tí, čo upadajú do všedných hriechov a každodenne skusujú svoju krehkosť, opätovným prijímaním sviatosti pokánia načerpávajú silu, aby dosiahli plnú slobodu Božích detí. Častejšia spoveď je ustavičné úsilie o zdokonalenie krstnej milosti. Preto odporúčame, aby tí, ktorí prijímajú Eucharistiu denne, alebo viackrát do týždňa, aby pristupovali k Sviatosti zmierenia mesačne. Nemusí to byť v samotný deň prvého piatku, ale počas celého mesiaca. Duchovní pastieri sú Vám k dispozícii, v našej diecéze je určené spovedanie každý deň pol hodiny pred začiatkom sv. omše. Kde sú viacerí kňazi, aj počas svätých omší. Samozrejme aj v iný čas podľa potreby, najmä v prvopiatkový týždeň a pred slávením Vianoc a Veľkej noci, o čom by mali byť veriaci dostatočne informovaní.

Pokánie zaväzuje hriešnika, aby dobrovoľne uskutočnil všetky jeho časti: aby mal vo svojom srdci zármutok, v ústach vyznanie, v správaní hlbokú poníženosť a aby vykonal plodné zadosťučinenie. Teda k úplnosti tejto sviatosti, zo strany kajúcnika patrí spytovanie svedomia, vyznanie, ľútosť a zadosťučinenie. Zo strany kňaza je to rozhrešenie.

Kajúcnik sa pri spovedi a odpustení hriechov zmieruje s Bohom, ale aj sám so sebou a tak opäť nadobúda svoju vnútornú rovnováhu; zmieruje sa s bratmi, ktorých nejakým spôsobom urazil a s Cirkvou, ktorej je členom i zmieruje sa s celým stvorením.

U tých, čo prijímajú sviatosť pokánia so skrúšeným srdcom a nábožnosťou, zvyčajne zavládne pokoj a spokojnosť svedomia spolu so silnou duchovnou útechou.

Keď sa hriešnik v tejto sviatosti zveruje milosrdnému Božiemu súdu, určitým spôsobom anticipuje súd, ktorému bude podrobený na konci tohto pozemského života. Lebo teraz v tomto živote sa nám poskytuje možnosť voliť si medzi životom a smrťou a len kráčajúc cestou obrátenia, môžeme vojsť do Božieho kráľovstva, z ktorého nás ťažký hriech vylučuje. (porov. Jn 5, 24).

Iste, ani Cirkev vždy neprevychovala ľudí na anjelov. Ale vychovala a vychováva ľudí, ktorí si uvedomujú pred Bohom, akí sú ohrození. Spytujú si svedomie, ľutujú každý čin; vyznávajú sa z neho a usilujú sa ho odčiniť. A prosia o pomoc v modlitbe a čerpajú z prameňov milosti. To všetko nie je márne – to prináša ovocie v dennom živote jednotlivcov, rodín, pracovísk, spoločenstva národov.

Drahí bratia a sestry, náš život s Kristom, „ktorý už viac neumiera“, dáva našim ľudským túžbam a úsiliam celkom nový zmysel. Je ako drahocenné semeno, ktoré v týchto dňoch tajomne klíči, aby prinieslo bohatú úrodu.

Naozaj, potrebujeme „kultúru milosti“, to teplo a svetlo veľkonočnej Božej lásky, aby sme toto umenie žiť plnohodnotne nestratili, ani v dnešnom svete.

V tomto duchu Vám, drahí bratia a sestry, želáme a vyprosujeme požehnané veľkonočné dni a odvahu a ochotu žiť nový život s Kristom!

Mons. Viliam Judák

nitriansky biskup

Mons. Marián Chovanec

pomocný biskup a generálny vikár

Zdroj: Miroslav Lyko (hovorca biskupstva)

---------------------------------------------------------------

SPIŠSKÁ DIECÉZA

Pastiersky list na Veľkonočnú nedeľu (8. apríla 2012)

Drahí bratia a sestry!

Chcem sa dnes spolu s vami zamyslieť nad veľkonočným darom krstu, ktorý sme dostali a za ktorý nám treba ďakovať. K spomienke na náš krst v túto Veľkú noc ma inšpiruje blížiace sa jubileum príchodu svätých Cyrila a Metoda k našim predkom pred 1150 rokmi. Toto jubileum budeme sláviť v roku 2013. Bude to oslava krstu našich predkov, ale aj nášho krstu, v ktorom sme sa stali kresťanmi. Pokračujúc tak v tradícií našich pokrstených predkov i ja, váš biskup, chcem vás dnes pozdraviť veľkonočným pozdravom pokoja a zaželať vám plnosť Božieho požehnania.

Dnešná veľkonočná nedeľa začala vigíliou Pánovho zmŕtvychvstania. Vráťme sa na chvíľu k posolstvu čítaní zo Svätého písma v nočnej vigílii. Čítania zo Starého zákona zjavujú spásny plán lásky nebeského Otca, ktorý sa naplnil a uskutočnil v Kristovej smrti a jeho zmŕtvychvstaní.

Pre lepšie a dôkladnejšie spoznanie zámeru Boha so svetom a s človekom si osobitné všimnime prvé čítanie. V ňom sa predstavuje Boh Otec ako Stvoriteľ sveta. Opisuje sa tu stvoriteľské Božie dielo a zaznieva tu posolstvo, že nebeský Otec stvoril všetko a že všetko stvoril z lásky. Vrcholným činom stvoriteľskej lásky Otca je stvorenie človeka. Dobrý urobil všetko dobré, zvlášť to platí o človekovi, o ktorom sme v Písme počuli: „A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré.“ (Gn 1, 31).

Knihy Písma potom prinášajú posolstvo aj o tom, že to, čo Boh stvoril ako dobré, človek hriechom pokazil. Keď sa človek hriechom stal zlým - nedobrým, nebeský Otec neprestal byť dobrým a milujúcim Stvoriteľom. V jeho milujúcom srdci sa od samého začiatku skazy stvorení zrodil plán pretvorenia, čiže obnovenia starého, pokazeného, zlého na nové a dobré. Preto čítame v Písme nielen „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ (Gn 1, 1), ale aj „ja stvorím nové nebo a novú zem a na predošlé sa nebude spomínať.“(Iz 65, 17). A inde čítame: „Hľa, všetko robím nové.“(Zjv 21, 5).

Veľká noc uskutočnená v Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní je ohlásením začiatku nového stvorenia. Vzkriesením Ježiša nebeský Otec znovu tvorí svet i človeka. Na začiatku v prvom stvorení bol prvý Adam, tu na začiatku nového stvorenia je Ježiš Kristus - nový Adam a po ňom prichádzajú tí, čo sa z neho v krste rodia Otcovi. Táto premena človeka na to, aby bol opäť dobrým stvorením, t.j. aby bol synom alebo dcérou nebeského Otca, sa uskutočňuje v krste. Na to poukazuje sv. apoštol Pavol: „Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové.“ (2 Kor 5, 17).

Preto Veľká noc tak dôrazne ohlasuje krst tých, čo boli pokrstení i tých, čo budú pokrstení, aby zjavila nebeského Otca ako znovu Stvoriteľa človeka. Naše duchovné vzkriesenie skrze Krista a v Kristovi je dielom stvoriteľskej lásky nebeského Otca, na ktorom sa zúčastňujú všetky tri božské osoby. Nie nadarmo sa nad nami hovorilo: „Ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Otec nás znovu tvorí skrze Slovo - Božieho Syna tak, že nám dáva dych života - Ducha Svätého.

Veľká noc, ktorú slávime, nám oživuje vedomie, že sme znovuzrodení, pokrstení, znovuotvorení a pozýva nás žiť spoločenstvo s Otcom skrze Krista v Duchu Svätom. Keď nás matka Cirkev vyzývala obnoviť si krstné sľuby, chcela tým naznačiť a zároveň nám pomôcť žiť pravdivejšie a kvalitnejšie Božie detinstvo. Je to výzva, aby sme sa opäť správali k nebeskému Otcovi a ku všetkým našim bratom a sestrám ako kresťania. Byť kresťanom znamená byť „veľmi dobrým človekom“. Byť kresťanom znamená byť prínosom a obohatením pre druhých, pre svoju rodinu, v ktorej bývame, pre kolektív, v ktorom pracujeme, pre celú spoločnosť, v ktorej žijeme. Väčšina z nás má o sebe mienku, že sme dobrí, vieme však, že to spravidla nie je pravda. Môže to o sebe hovoriť len ten, kto sa málo a nedokonalé pozná. Ale o každom platí, že má túžbu byť dobrým. Lenže dobrým nie je človek sám zo seba a ešte menej môže urobiť vlastnými silami, aby bol veľmi dobrým, ako pri stvorení; aby bol boží, aby žil božím životom. To dokáže len s Božou milosťou.

Je tu Veľká noc ako znovu stvoriteľský úkon Boha - Stvoriteľa. Táto udalosť nás zaväzuje, aby sme v sebe obnovili boží život, aby sme sa páčili Bohu a boli obohatením pre druhých. K tomu je potrebné s Kristom zomrieť hriechu, dať sa s ním pochovať a duchovne vstať z mŕtvych. Kto ešte nie je pokrstený, nech sa dá pokrstiť. My, pokrstení zo všetkých síl žime v milosti nášho krstu a zachovávajme krstné sľuby. To je jediná cesta ako sa stať a byť veľmi dobrým človekom, čiže opravdivým kresťanom.

Milovaní bratia a sestry!

Toto veľkonočné ráno sa veľmi podobá tomu ránu na úsvite siedmeho dňa stvorenia, keď Boh dokončil svoje stvoriteľské dielo, keď sa ako Otec raduje z toho, čo stvoril a z lásky požehnáva svoje stvorenia. Tento počin nebeského Otca osobitným spôsobom vyzdvihuje Sväté písmo. Zvlášť hovorí o požehnaní jednotlivých stvorení. O požehnaní prvých ľudí čítame: „Boh ich požehnal a povedal im: Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!“ (Gn 1, 28).

Požehnávanie je božská činnosť, ktorá dáva život a ktorej prameňom je nebeský Otec. Je znakom Božej žičlivosti, je prejavom otcovskej lásky Boha. Požehnanie môžeme chápať ako Božiu silu, ktorá udržuje stvorenia pri jestvovaní a uschop¬ňuje ich, aby dosiahli svoj cieľ. Vzhľadom na človeka Božie požehnanie je darom božskej vitality, ktorá ho udržuje nielen pri živote, ale ho uschopňuje prichádzať aj k prosperite. Prosperitou rozumieme oplývanie dobrom, ktoré má časný i večný charakter, hmotný i duchovný, pozemský i nebeský. V našom bežnom chápaní sa požehnávaním rozumie skutočnosť, že sa nám darí naše podnikanie, práca, rodinný život, že sme šťastní. Zvláštnym ovocím Božieho požehnania je plodnosť, ako to vyplýva aj z biblického textu o požehnaní prvých ľudí. Aj kresťan v krste dostal schopnosť i úlohu plodnosti viery, čiže úlohu žiť podľa viery, vzbudzovať ju a šíriť medzi ľuďmi. To je naša úloha v diele novej evanjelizácie a v diele novej kultúry života v súčasnom svete, ktorý tak veľmi potrebuje umučeného a vzkrieseného Krista, aby mal život a aby ho mal v hojnosti.

Na úsvite Dňa pokoja - vo veľkonočné ráno - vystupuje pred naším duchovným zrakom prvá božská osoba - Otec požehnania, aby tak, ako po prvom stvorení požehnával svoje diela, udelil svoje požehnanie aj nám, jeho znovuzrodeným deťom. Veľkonočná nedeľa sa oprávnene má považovať za Deň požehnania. Toto dnes robí nebeský Otec tu a teraz na nás zhromaždených. Boh nám tu žičí dobro a my mu za to dobrorečíme a ďakujeme. Vkladá do nás dary nebeského požehnania: svoju lásku, milosť svojho Syna a nášho Pána Ježiša Krista i spoločenstvo Ducha Svätého - Posvätiteľa. To je podstata veľkonočnej obety, to je obsah každej svätej omše, aj tejto dnes, aj tej, na ktorej budeme účastní v budúcnosti. Ak sa nás budú pýtať, prečo ideme do kostola, odpovedzme: ideme si pre požehnanie, ideme pre dary, ktoré nám svojim požehnaním nebeský Otec dáva - svoju lásku, milosť Ježiša Krista a spoločenstvo Ducha Svätého.

Akú veľkú múdrosť a teologickú hĺbku obsahujú a vyjadrujú naše veľkonočné pohľadnice, na ktorých čítame nápis: „Požehnané veľkonočné sviatky“. Aj vy zvyknete veľkonočný pozdrav spájať so žičením Božieho požehnania. Je to naozaj to najväčšie a najdôležitejšie, čo od Boha potrebujeme a očakávame. Požehnanie je dar Veľkej noci. Bude pôsobiť na nás i v nás aj po skončení liturgických slávností, v našich domovoch, na pracoviskách a všade tam, kde ako Božie deti budeme žiť a pracovať. Ako kresťania sme medzi ľuďmi nielen požehnaní, ale máme byť aj pre nich požehnaním.

V súvislosti s požehnaním sa zvykne často hovoriť aj o opaku požehnania, ktoré v bežnej reči voláme kliatba. Kliatbou rozumieme neprítomnosť požehnania u tých, ktorí požehnanie odmietajú. Človek totiž má možnosť vybrať si lásku nebeského Otca alebo ju odmietnuť a zostať bez pomoci, uvrhnutý do vlastnej nedostatočnosti a neschopnosti, a to je kliatba. Mojžiš to ľuďom predložil ako zásadnú životnú voľbu: „Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu! Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty aj tvoje potomstvo...“ (Dít 30, 19-20). Aj my sme dnes oslovení našim Mojžišom Nového zákona - Ježišom Kristom, aby sme si vybrali život alebo smrť, požehnanie alebo kliatbu. Či chceme žiť ako deti nebeského Otca s jeho požehnaním a prekypovať jeho dobrotami, alebo bez neho, bez jeho požehnania. Našou odpoveďou na tieto zásadné otázky života i smrti; nášho „byť či nebyť“, nech je nové „Áno Bohu“–„verím“ a nové „Nie hriechu“–„zriekam“. Prosme za vernosť Kristovi a ďakujme za dar krstu slovami modlitby na Druhú veľkonočnú nedeľu: „Nekonečne milosrdný Bože, každoročnou slávnosťou Veľkej noci oživuješ vieru svojho ľudu, prosíme ťa, zveľaďuj v nás svoju milosť, aby sme vždy hlbšie chápali nesmiernu hodnotu krstu, ktorým sme boli očistení, nevýslovnú lásku Ducha, ktorou sme boli znovuzrodení a nekonečnú cenu krvi, ktorou sme boli vykúpení.“

K tomu vám všetkým udeľujem svoje apoštolské požehnanie.

Váš biskup + Štefan

Zdroj: Peter Magda (hovorca biskupstva)

---------------------------------------------------------------

KOŠICKÁ ARCIDIECÉZA

Pastiersky list košického arcibiskupa a metropolitu Mons. Bernarda Bobera na Veľkú noc 2012

Pokoj vám!

Drahí bratia a sestry, pozdravujem vás slovami zmŕtvychvstalého Ježiša v najväčší kresťanský sviatok. Liturgia Veľkej noci nám sprítomňuje základnú pravdu našej viery: „Vstal som z mŕtvych a som stále s tebou“. V týchto slovách vidí prvé slová Syna, ktorými sa po vzkriesení obrátil na svojho Otca. Tými istými slovami sa Ježiš obracia aj na nás. Každému z nás hovorí: „Vstal som z mŕtvych a teraz som stále s tebou“.

„Stále s tebou“ – túto ustavičnú blízkosť zmŕtvychvstalého Pána skusuje apoštol Peter a ďalší učeníci. Naozaj je to Ježiš živý žijúci uprostred nich, ktorý už neumiera. Jeho zmŕtvychvstanie je čosi neočakávané, presahujúce ľudské chápanie, úplne nové, a predsa skutočné, čo sa nedá poprieť. Ježišova nová prítomnosť mení ich počiatočné rozpaky, váhania a pochybnosti na radosť a odvahu. Je trvalá a nekončí sa ani okamihom Nanebovstúpenia. Apoštoli si boli istí, že je stále s nimi a pri nich tak blízko, ako môže byť blízko len Boh.

Osobné stretnutie so vzkrieseným Ježišom zmenilo nasmerovanie života Pavla z Tarzu, budúceho apoštola Pavla, a stalo sa pre neho absolútnou pravdou: „Ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera a ešte stále ste vo svojich hriechoch. Ale Kristus vstal z mŕtvych“ (1Kor 15, 14.17.20).

Viera v zmŕtvychvstalého Ježiša je súčasťou identity každého kresťana, základom pre život podľa Evanjelia. Táto viera spojená s konkrétnymi skutkami, ktorými dosahuje svoju dokonalosť, má moc spasiť naše duše, ale bez skutkov je mŕtva (Jak 2, 14.22.26).

Tu by som chcel upriamiť našu pozornosť na nedeľu, ktorá má úzky súvis s vierou v Zmŕtvychvstalého a jeho prítomnosťou s nami až do skončenia sveta.

Evanjeliové správy hovoria, že tretí deň po Ježišovej smrti bola práve nedeľa. V ten deň sa vzkriesený Ježiš stretáva so svojimi učeníkmi, napĺňa ich pokojom a radosťou. O týždeň, v ďalšiu nedeľu, znova prichádza medzi zhromaždených učeníkov. Preto od čias apoštolov sa nedeľa považuje za Pánov deň, za deň vzkrieseného Krista, ktorý je nielen spomienkou na minulú udalosť, ale je aj slávením jeho prítomnosti v zhromaždení, ktoré on sám neustále zvoláva.

Evanjelista Lukáš dosvedčuje, že prví kresťania sa „vytrvalo zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2, 42). Nedeľa sa stala privilegovaným časom pre ohlasovanie evanjelia, pre vyznanie viery v Ježišovo zmŕtvychvstanie, pre kresťanskú bohoslužbu. Tak je to zachytené už v spise z prvého storočia s názvom Učenie dvanástich apoštolov: „V Pánov deň sa budete zhromažďovať, lámať chlieb a vzdávať vďaky“ (Didaché, 14, 1).

Ďalší spis Didascalia apostolorum z tretieho storočia pripomína veriacim: „V Pánov deň nechajte všetko a ponáhľajte sa do svojho zhromaždenia, lebo je to vaša chvála voči Bohu. Inak, akú výhovorku budú mať pred Bohom tí, čo sa v Pánov deň nezhromažďujú počúvať slovo života a sýtiť sa božským pokrmom, ktorý zostáva večným?“ (II. 59, 2-3).

Pre kresťana katolíka sviatočný spôsob prežívania nedele a zúčastnenie sa na sv. omši je samozrejmou súčasťou života. Od najstarších čias to bolo aj určitým znakom, ktorý ho robil odlišným od ostatných, ako to zachytil Plínius mladší v liste cisárovi Trajánovi okolo r. 110. Píše, že kresťania „sa schádzajú v istý deň pred východom slnka a spievajú Kristovi ako Bohu chválospevy“ (Epistulae, X, 96).

Ako zvykneme v našich rodinách prežívať nedeľu? Ako Kristom vykúpení alebo ako tí, ktorých život je uponáhľaný, ťaživý, ba až prázdny, lebo nevieme či nechceme si nájsť čas pre Pána Boha?

V Desatore Božích prikázaní je jeden jediný krát použitý výraz: „Spomni si“ – „Pamätaj“, a to v súvislosti so sviatočným dňom. Treba nám pamätať, že nedeľu nemožno redukovať na víkendový odpočinok nanajvýš spojený s rôznymi spoločenskými akciami. Nedeľa nie je ani pracovným alebo obchodným dňom. Človek nemôže byť otrok práce hnaný vidinou zisku.

V dnešnú veľkonočnú nedeľu vás chcem pozvať slovami blahoslaveného pápeža Jána Pavla II. k znovuobjaveniu kresťanskej nedele vo vedomí, že „čas venovaný Kristovi nie je nikdy stratený, ale je to čas získaný na hlboké poľudštenie našich vzťahov a nášho života“ (Dies Domini, 7). Nestačí sa modliť individuálne a v súkromí svojho srdca. Je dôležité sa zísť, tvoriť spoločenstvo, ktoré vzdáva vďaku Pánovi, Bohu nášmu. V nedeľu prinášame do kostola svoje radosti i bolesti, úspechy v škole a v práci, seba samých „ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12, 1). Slávením Eucharistie sa stretávame s Bohom, počúvame Jeho slovo a prijímame sviatostného Ježiša ako posilu do ďalších dní. Deň Pána je zároveň aj dňom človeka, lebo popri účasti na bohoslužbe poskytuje dostatočný priestor pre oddych, pre plnšie venovanie času svojej rodine, pre službu chorým a opusteným, pre radostnú zábavu (DD 68.72).

Spôsob prežívania nedele má svoj vplyv na celkový spôsob života. Prežívaná po kresťansky je pravidelne opakujúcim sa zážitkom emauzských učeníkov, ktorým horelo srdce, keď im Vzkriesený Ježiš vysvetľoval Písma a dal sa im spoznať pri lámaní chleba. Je zdrojom duchovného zdravia, sily, radosti a pokoja, podporou stability rodiny a lepších vzájomných vzťahov.

Preto vás, ktorí sa usilujete každú nedeľu prichádzať na bohoslužbu, povzbudzujem k vytrvalosti a k tomu, aby ste „neopúšťali naše zhromaždenia“ (Hebr 10, 25).

Vás, drahí bratia a sestry, pre ktorých z rôznych dôvodov nebola doteraz každá nedeľa kresťansky prežitou, chcem uistiť, že dvere do chrámu sú pre vás stále otvorené ako znak Ježišových slov: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11 ,28). Chýbate nám a som presvedčený, že pri trochu dobrej vôli táto Veľká noc môže byť vašim návratom k nedeľnej účasti na sv. omši.

Bratia a sestry,

počas nasledujúcich dvoch mesiacov bude v našej arcidiecéze prítomná relikvia sv. Cyrila v rámci celoslovenskej prípravy na 1150. výročie príchodu slovanských vierozvestov k našim predkom, ktoré oslávime v roku 2013. Duchovní otcovia vás informujú, kedy vo vašom dekanáte a v ktorom kostole bude možnosť verejnej úcty, ktorú je vhodné spojiť s oživením povedomia ich apoštolských zásluh a veľkého evanjelizačného diela pre náš národ. Cyrilo-metodská misia nepochybne poskytla pevný základ pre naše dnešné kresťanské, národné a kultúrne žitie. Bola mocným potvrdením, že Vzkriesený Pán je stále s nami a že sa o nás stará a vedie nás k sebe.

Pozývam vás na také malé duchovné stretnutie pri relikvii sv. Cyrila spojené s úvahou o tom, ako žijeme Evanjeliové hodnoty a cyrilo-metodský duchovný odkaz v dnešnej dobe, ako sa naša viera prejavuje skutkami aj so zreteľom na kresťanské prežívanie nedele, ako sme o tom dnes spoločne uvažovali.

Všetkých vás pozdravujem a prajem, aby Vás sprevádzala radosť a pokoj Vzkrieseného Pána. K tomu vám žehnám v mene Otca, i Syna i Ducha Svätého.

Mons. Bernard Bober

arcibiskup-metropolita

Zdroj: www.ke-arcidieceza.sk / Jozef Kozák

---------------------------------------------------------------

Pastiersky list rožňavského biskupa Mons. Vladimíra Fila

1. „Súboj divný viedli spolu život i smrť ukrutná“ (sequentia).

Týmito slovami dnešnej sekvencie začínam svoj pastiersky list, ktorým Vás všetkých, drahí bratia a sestry, pozdravujem a želám hojnosť milostí a zdravia, aby ste nielen dnešné sviatky, ale aj tie, ktoré budú pokračovaním, prežívali v láske a pokoji. Dodávam k tomu aby ste ich prežívali v atmosfére života. To sú také bohaté sviatky, že ich tajomstvo sa nedá zhrnúť do jedného dňa. A tak Cirkev používa časovú časticu „dnes“ nielen v tento slávnostný deň, ale aj cez celú oktávu.

Tento zápas, tento súboj, stále trvá. Tento súboj prebiehal v Ježišovi Kristovi a vieme, že zvíťazil život, nie smrť. Navonok na kríži zvíťazila síce smrť, ale v poslednom dôsledku to bol život, ktorý triumfoval nad krížom, nad prázdnym hrobom.

Keď chceme jedným slovom vyjadriť obsah toho čo slávime, nenájdeme výstižnejšie slovo ako „ŽIVOT“. Veľká noc je sviatkom života. K tomuto výstižnému vyjadreniu nás nevedie len príroda, ktorá sa vyjadruje vo všetkom, čo práve rozkvitá, rastie, množí sa. V prírode vidíme cyklus odumierania a rozmnožovania. Veľkonočné sviatky nie sú sviatkami jari, ako nám to chceli vsugerovať hlásatelia takzvaného vedeckého materializmu. Náš pohľad v dnešnú slávnosť nenechávame upretý iba na prirodzenú formu života. Aj táto forma života je tajomná, je takým tajomstvom, že veda doteraz nepodala vystihujúcu definíciu. Obdivujeme rastliny, kvety, ich farbu, ich tajomnú stavbu, prejavy života.

Bratia a sestry, všetko, čo žije zápasí so smrťou. Tento zápas nás presviedča, že smrť víťazí nad životom. Bytosti tu na zemi žijú rôzne dlhý život. Mnohé z nich žijú dlhší život, žijú viac rokov, ako sám človek. Ale predsa nám dokazujú, že ich život je konečný. Nadobúdame dojem, že posledné slovo patrí smrti.

Sám Ježiš Kristus nežil tu na zemi najdlhší pozemský život. Aj jeho pozemský život mal koniec.

2. „Zavesili ho na drevo a zabili“ (Sk 10, 39).

Pán Ježiš nezomrel preto, žeby bol chorý, starý, žeby sa bol stal obeťou nejakého nešťastia alebo havárie. Jeho smrť nebola náhodná. On ju vopred predpovedal napr. na ceste do Jeruzalema (Mt 16, 21-28). Vojaci, „keď prišli k Ježišovi a videli, že je už mŕtvy… jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda“ (Jn 19, 33.34).

Pán Ježiš skutočne zomrel. Našli sa aj takí, čo tvrdili o ňom, že jeho smrť nebola skutočná ale iba zdanlivá. Jeho smrť vyvolala medzi učeníkmi rozruch a chceli sa presvedčiť, že naozaj vstal z mŕtvych. Táto správa sa potom šírila od hrobu ako blesk. „Ježiš žije“.

Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní žil životom dokonalejším ako pred svojou smrťou. Nebol podrobený starnutiu, chorobám, také bolo jeho vzkriesené telo.

Ježiš Kristus už tým, že sa stal človekom, že vzal na seba ľudské telo, ho posvätil. Ukázal nám jeho hodnotu, cenu. Svoje ľudské telo obetoval vyššiemu cieľu. Ukázal nám, že aj my máme byť ochotní obetovať svoje životy.

Život má hodnotu a to nielen tú prirodzenú, ale aj nadprirodzenú.

3. „Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život“ (1 Jn 4, 9b).

Život súvisí s láskou. O tom nás sám Ježiš presviedča. Jeho zmŕtvychvstanie je dôsledkom jeho lásky. Z lásky k nám sa stal človekom, z lásky k nám vzal si ľudské telo, aby mohol za nás priniesť obetu a ňou dokázať ako nás miluje. Vo Veľkonočnom období nás bude sprevádzať Prvý list svätého apoštola Jána. Teraz na Veľkú noc si uvedomujeme, že sme Božie deti, a akú hodnosť sme dostali!

Potrebujeme Ježiša Krista, aby sme mohli žiť, ale nielen život čisto ľudský, ale život Boží, večný. Potrebujeme Ježiša, aby sme mohli žiť, aby sme mohli stáť na strane života, aby sme ho nikdy neničili. Život je posvätná skutočnosť. Preto sa nesmie v našom živote vyskytovať neúcta k vlastnému životu, potrat, vraždenie nenarodených detí, ktoré už od počatia majú právo na život, eutanázia – akoby pomoc tým, ktorí sú nevyliečiteľne chorí, myslia si oni alebo ich najbližší príbuzní, že jediným východiskom zo situácie, v ktorej sa kvôli nevyliečiteľnej chorobe nachádzajú je eutanázia. Tento grécky výraz sa skladá z prvej časti gréckeho EU, čo znamená dobrý, blažený, a THANATOS po slovensky smrť. Čiže je to výraz na vyjadrenie šťastnej čiže blaženej smrti. To EU má len jedno jediné miesto a to EUANGELION, čiže evanjelium, dobrá, šťastná zvesť. V spojení eu-tanázia nie je pravdivým výrazom lebo smrť nie je dobrá, smrť je opakom života, je jej ukončením. Ježiš Kristus priniesol evanjelium a nie eutanáziu. On priniesol radostnú zvesť a v nej je obsiahnuté aj správne chápanie života a smrti.

Tieto, ba každé veľkonočné sviatky nás učia mať v úcte život.

4. „Prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril“ (Jn 20, 8b).

Otázku života, ktorú som Vám dnes, milí bratia a sestry, predložil, možno chápať iba v kontexte viery. Bez viery totiž život znehodnocujeme, nechápeme, manipulujeme s ním, neberieme ho ako Boží dar za ktorý sme zodpovední. Dnes keď sa dívame na zmŕtvychvstalého Krista, ktorý premohol diabla, smrť a peklo, uvedomujeme si, že sme povinní chrániť život, ale aj život seba samých.

Bratia a sestry, na záver tohto listu Vám všetkým, všetkým Vašim rodinám, všetkým, čo sa nachádzate v ťažkostiach života, zo srdca želám, aby ste pocítili úľavu, ktorou je sám Ježiš Kristus, aby jeho vzkriesenie bolo pre vás zdrojom radosti zo života.

Všetkým vám s radosťou žehnám.

Váš biskup + Vladimír.

Zdroj: www.roznava.rcc.sk

---------------------------------------------------------------

ORDINARIÁT OS A OZ SR

Pastiersky list ordinára OS a OZ SR k Veľkej noci 2012

Vážení priatelia,

opäť Vás chcem každého pozdraviť pri príležitosti blížiaceho sa sviatku Veľkej noci. Rád by som tento pozdrav rozšíril o krátke zamyslenie nad významom udalosti, ktorú na Veľkú noc slávime. Smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, ktoré sú stredobodom kresťanskej Veľkej noci, majú doslova nevyčerpateľný obsah, ktorý možno poznávať z mnohých hľadísk. Jedným z týchto hľadísk je aj téma pokoja, ktorá je Vám ľuďom z ozbrojených zložiek zvlášť blízka.

Temné pozadie

Prečo je potrebná armáda, polícia, väzenstvo, záchranné zbory či práca colníkov? Lebo sa neustále objavujú ľudia, ktorí ohrozujú pokojné spolunažívanie, poriadok a spravodlivosť, lebo na človeka číhajú rozličné nebezpečenstvá. Viete z vlastných skúseností, že zápas proti zlu, jeho zamedzovanie a odstraňovanie jeho následkov – to je sizyfovská robota, s ktorou nebudeme nikdy hotoví. Zdá sa, že sme sa s týmto faktom aj zmierili, a má to aj pozitívnu stránku: v tejto oblasti nehrozí nezamestnanosť...

Udržiavanie pokoja a spravodlivosti silovými prostriedkami sa však podobá činnosti lekára, ktorý sa snaží znížiť pacientovi vysokú horúčku. Múdry lekár však nezostane iba pri tomto riešení. Predpokladá, že horúčka musí mať nejakú svoju skrytú príčinu v organizme. Robí preto všetko pre jej objavenie pomocou hĺbkových vyšetrení a laboratórnych testov. Až keď objaví a odstráni túto vnútornú príčinu choroby, môže považovať pacienta za zdravého a mimo ohrozenia.

Represia rozličného druhu je často nevyhnutná, aby sa zabránilo vzbĺknutiu ničivých prejavov zla v ľudskej spoločnosti. Represia však ešte nerieši vnútornú príčinu nepokoja, agresivity, nespravodlivosti, násilia a mnohých iných prejavov zla. Ako sa však môžeme dopracovať k duchovným a morálnym príčinám týchto negatívnych javov, ktoré sú skryté kdesi v hĺbke človeka?

Dar vnútorného uzdravenia

Mozaika na čelnej stene katedrály nášho ordinariátu znázorňuje vzkrieseného Ježiša Krista v okamihu jeho príchodu do večeradla v prvý deň po zmŕtvychvstaní. Túto udalosť opisuje evanjelista Ján v 20. kapitole svojho evanjelia. Jeho prvé slová desiatim apoštolom (chýbal totiž Judáš a Tomáš) zneli: „Pokoj vám!“ Dáva im možnosť presvedčiť sa, že je to ten istý ich Učiteľ, ktorý zomrel na kríži – môžu si pozrieť rany na jeho rukách a na prebodnutom boku. Potom na nich dýchol a povedal: „Prijmite Ducha Svätého.“ Aby sme porozumeli tomuto gestu, treba si pripomenúť opis stvorenia človeka na prvých stránkach Svätého písma. V Knihe Genezis (2, 7) sa píše: „Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života.“ Týmto obrazom sa vyjadruje nielen oživenie človeka, lež predovšetkým skutočnosť, že človeku bola daná účasť na živote samého Boha. Prejavovalo sa to súladom medzi ľuďmi, s prírodou i s Bohom. Tento stav človek prežíval ako hlboké šťastie a pokoj. Pod vplyvom navádzania diabla prichádza v človeku k vážnemu narušeniu vzťahu k Bohu, čo malo za následok stratu rovnováhy v medziľudských vzťahoch i s prírodou. Stadiaľto sa odvíja ničivá lavína rozličného zla, s ktorou musíme neustále zápasiť, aby nás celkom nezničila.

Svojou obetou na kríži Boží Syn Ježiš Kristus získal pre nás dar životodarného Božieho Ducha, ktorý bol jeho životným princípom a ktorému bol on za každých okolností verný – aj za cenu prijatia utrpenia a smrti na kríži. Tento Duch, ktorý je osobnou Božou láskou, ho však priviedol nielen k sebaobete za záchranu ľudstva, lež aj k novému životu, ku vzkrieseniu jeho umučeného tela a k účasti na večnom živote Boha. Keď vzkriesený Pán darúva svoj „dych“ svojim nasledovníkom, tento stvoriteľský Duch v nás spôsobuje vnútorné uzdravenie. Stávame sa schopnými žiť v správnom súlade tak s Bohom, ako i so sebou samými, s druhými ľuďmi i so svetom. Tento dar nebol určený iba pre desiatich apoštolov, lež cez nich pre všetkých ľudí. Ježiš im totiž povedal: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené...“ Prijatie tohto daru vzkrieseného Krista vo sviatosti krstu alebo pokánia znamená pre nás uzdravenie v najhlbších hĺbkach našej bytosti. Dôsledkom tohto uzdravenia je správny vzťah voči všetkým a voči všetkému – a teda hlboký pokoj, ktorý nie je nijakou stagnáciou, ale radosťou a šťastím.

Nevyhnutnosť spolupráce

Keď porovnáme s tým, čo bolo povedané, našu každodennú skúsenosť, môžeme byť dosť sklamaní. Veď aj my sme boli pokrstení, možno chodíme aj na spoveď a zrejme aj toľkí ďalší – a predsa nežijeme v nejakom bezproblémovom pokoji, zaznamenávame nerovnováhu v sebe a sme svedkami rozličných zlých prejavov u druhých. Prečo je to tak? Priblížime si to na malom prirovnaní: stáva sa, že niekto utrpí úraz chrbtice, následkom čoho ochrnie. Dobrý neurochirurg ho zoperuje a podarí sa mu obnoviť funkciu príslušných nervov. Radostne oznámi pacientovi, že je zdravý. Ak by si to pacient vysvetľoval tak, že na druhý deň môže podávať športové výkony na olympiáde, to by bol smutný omyl. Aby sa zdravie, čiže normálne fungovanie nervov, prenieslo do celého tela, je nevyhnutné dlhé mesiace trpezlivo a pod vedením odborníka rehabilitovať. Až potom bude dotyčný prežívať radosť z plného zdravia... Aj my, ak s vierou prijmeme dar vzkrieseného Krista, sme vnútorne uzdravení, sme schopní žiť v správnych vzťahoch, a to znamená v pokoji a láske, sme v stave rozlišovať dobro od zla a zlo odmietať. Aby sa však táto schopnosť preniesla do našich skutkov, aby sme správne dokázali zvládnuť rozličné situácie – na to tiež potrebujeme vytrvalú rehabilitáciu, ktorá nebude iba niekoľkomesačná, lež doslova celoživotná. Vzorom duchovne a morálne zdravého človeka je pre nás sám Ježiš Kristus. Máme ho poznávať a inšpirovať sa ním najmä uvažovaním nad jeho skutkami a slovami na stránkach evanjelií. Múdrym a skúseným rehabilitačným učiteľom je pre nás spoločenstvo Cirkvi, vedené Petrovým nástupcom, rímskym pápežom a kolégiom nástupcov apoštolov, biskupov, ktorým Ježiš zveril starostlivosť o všetkých svojich nasledovníkov. Ich spolupracovníkmi sú kňazi – aj naši kňazi ordinariátu, ktorí pôsobia medzi Vami. Toto všetko sa však neprejaví pozitívne na našom živote bez našej ochotnej a vytrvalej spolupráce. Táto spolupráca s Kristovým Duchom, s darom jeho pokoja, si môže niekedy vyžadovať aj veľké úsilie, ba aj hrdinstvo. V takých situáciách sú nám veľkou pomocou a povzbudením ľudia, čo žili v podobných okolnostiach ako my a dokázali túto vernosť a stali sa víťazmi. Sú to svätí. Jedným z nich je aj patrón nášho ordinariátu svätý Šebastián. Bol vojakom v armáde rímskeho cisára Diokleciána okolo roku 300. Stal sa kresťanom. Keď cisár začal prenasledovať kresťanov, Šebastián využíval svoje postavenie, aby nevinným kresťanom pomáhal. Napokon sa rozhodol povedať otvorene cisárovi, že koná nespravodlivo, keď dáva mučiť a zabíjať ľudí pre ich vieru. Dôsledkom tejto odvahy a statočnosti bolo odsúdenie Šebastiána na smrť zastrelením šípmi. Preto sú heraldickým symbolom tohto svätca tri skrížené šípy.

Na mozaike v našej katedrále ho vidíme kľačiaceho pred vzkrieseným Pánom, odvíja si vojenskú obuv, aby dal najavo, že prestáva byť cisárovým vojakom a pre vernosť pravde a spravodlivosti – teda pre vernosť Bohu – obetuje svoj život. Svätci, keďže až do konca svedomito zápasili o vernosť Kristovmu Duchu, sú v plnom pokoji, v plnom spoločenstve s trojjediným Bohom i s tými, čo sú s ním. Súčasne sú našimi bratmi a sestrami a my ich môžeme s dôverou prosiť o ich príhovor u Boha, aby nám vyprosovali silu v našich zápasoch.

Čím bude viac ľudí, ktorí s vierou prijmú dar pokoja od vzkrieseného Krista a budú s ním spolupracovať, tým bude menej narušiteľov pokoja a spravodlivosti v spoločnosti. Veľmi výrazne to dosvedčujú svetové stretnutia kresťanskej mládeže. Na tom vlaňajšom v Madride sa zúčastnilo asi dva milióny mladých z celého sveta – a španielska polícia nemala žiadne problémy s verejným poriadkom.

Vážení priatelia, želám Vám i Vašim blízkym dobrú duchovnú prípravu na slávenie Veľkej noci; veriace stretnutie s ukrižovaným a vzkrieseným Pánom počas bohoslužieb, radosť z jeho vzkriesenia a ochotu prijať jeho dar a vytrvalo s ním spolupracovať.

Srdečne Vás pozdravuje Váš + František Rábek, biskup-ordinár OS a OZ SR

Zdroj: Tibor Ujlacký (hovorca ordinariátu)

---------------------------------------------------------------

( TK KBS, tk; ml ) 20120407007   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]