Kuba, 29. marca (RV) - Posledným bodom trojdennej návštevy Benedikta XVI. na Kube bola slávnostná svätá omša, ktorej predsedal v stredu 28. marca o 9:00 h (okolo 16:00 h stredoeurópskeho času) na zaplnenom Námestí revolúcie v Havane. Prinášame homíliu Benedikta XVI. v plnom znení. Drahí bratia a sestry!
„Zvelebený si ty, Pane Bože... Zvelebené je tvoje slávne sväté meno“ (Dan 3, 52). Tento chválospev z Knihy proroka Daniela dnes znovu zaznieva v našej liturgii, pozývajúc nás dobrorečiť a chváliť Boha. Sme súčasťou tohto zboru, ktorý neustále oslavuje Pána. Spájame sa vo vzdávaní vďaky a ponúkame náš radostný a dôverný hlas, ktorý sa usiluje upriamiť v láske a v pravde na cestu viery.
„Nech je zvelebený Boh“, ktorý nás spája na tomto symbolickom námestí, aby sme sa hlbšie ponorili do jeho života. Pociťujem veľkú radosť, že môžem byt dnes medzi vami a predsedať tejto svätej omši uprostred tohto jubilejného roka venovaného Panne Márii Caridad del Cobre.
Srdečné pozdravujem kardinála Jaimeho Ortegu y Alamina, arcibiskupa Havany, a ďakujem mu za srdečné slová, s ktorými sa na mňa obrátil v mene všetkých. Pozdravujem pánov kardinálov, mojich bratov biskupov na Kube a z ďalších krajín, ktorí sa chceli zúčastniť na tomto slávnostnom obrade. Pozdravujem tiež kňazov, seminaristov, rehoľníkov a všetkých tu zhromaždených veriacich, ako aj autority, ktoré nás sprevádzajú.
V prvom čítaní, ktoré sme počuli, traja mladíci, prenasledovaní babylonským kráľom, uprednostnili podstúpiť smrť upálením v ohni, než by zradili ich svedomie a vieru. Našli silu „chváliť, oslavovať a velebiť Boha“ v presvedčení, že Pán dejín a vesmíru ich nenechá v smrti a v ničote. V skutočnosti, Boh nikdy neopúšťa svojich synov, nikdy na nich nezabúda. On je nad nami a je schopný zachrániť nás svojou mocou. Zároveň je nablízku svojmu ľudu a skrze svojho Syna Ježiša Krista chcel prebývať medzi nami.
„Ak ostanete v mojom slove, ste naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“ (Jn 8, 31-32). V úryvku z evanjelia, ktoré sme počuli, sa Ježiš zjavuje ako Syn Boha Otca, Spasiteľ, jediný, ktorý môže zjaviť pravdu a dať skutočnú slobodu. Jeho učenie vyvoláva odpor a nepokoje medzi jeho odporcami a on ich obviňuje, že sa dožadujú jeho smrti, majúc na mysli najvyššiu obetu na kríži, už tak blízku. Ale nabáda ich veriť, zostať v jeho slove, aby poznali pravdu, ktorá oslobodzuje a ctí.
V skutočnosti predstavuje pravda túžbu ľudskej bytosti a hľadať ju predpokladá vždy skúsenosť autentickej slobody. Mnohí však dávajú prednosť kratšej ceste a snažia sa vyhnúť tejto úlohe. Niektorí, ako Poncius Pilát, ironizujú možnosť môcť poznať pravdu (cit. Jn 18, 38), vyhlasujúc neschopnosť človeka dosiahnuť ju alebo popierajú, že existuje jedna pravda pre všetkých. Tento postoj, ako v prípade skepticizmu a relativizmu, plodí zmenu srdca, pretvárajúc ich na chladných, nestálych, vzdialených od iných a uzavretých do seba. Ľudia, ktorí si umývajú ruky ako rímsky miestodržiteľ a nechávajú plynúť rieku dejín bez toho, aby sa nechali skompromitovať.
Na druhej strane, sú tí, ktorí chybne interpretujú toto hľadanie pravdy, čo ich vedie k racionalite a fanatizmu, pre ktoré sa zatvárajú vo „svojej pravde“ a snažia sa ju vnútiť ostatným. Sú ako zaslepení zákonníci, ktorí vidiac Ježiša zraneného a zakrvaveného, nahnevane kričia „Ukrižuj ho!“ (cit. Jn 19, 6). V skutočnosti, kto koná iracionálne, nemôže sa stať Ježišovým učeníkom. Viera a rozum sú potrebné a doplňujúce pri hľadaní pravdy. Boh stvoril človeka s vrodenou túžbou po pravde a kvôli tomu ho obdaril rozumom. Iste, nie iracionalita, ale túžba po pravde, je to, čo podporuje kresťanskú vieru. Každá ľudská bytosť musí skúmať pravdu a prijať ju, keď ju nájde, napriek riziku podstúpenia obety.
Okrem toho je pravda o človeku nevyhnutným predpokladom k dosiahnutiu slobody, pretože v nej objavujeme základy etiky, s ktorou sa všetci môžu zhodovať a ktorá obsahuje zreteľné a presné formulácie o živote a smrti, povinnostiach a právach, manželstve, rodine a spoločnosti a nakoniec o nedotknuteľnej dôstojnosti ľudskej bytosti. Toto etické dedičstvo je tým, čo môže zblížiť všetky kultúry, národy a náboženstvá, autority a občanov, občanov navzájom, a
veriacich v Krista s tými, ktorí v neho neveria.
Kresťanstvo, zdôrazňujúc hodnoty, na ktorých stojí etika, nevnucuje, ale predkladá pozvanie od Krista spoznať pravdu, ktorá oslobodzuje. Veriaci je vyzývaný, aby o ňom hovoril svojim súčasníkom, rovnako ako Pán, aj napriek predtuche odmietnutia a kríža. Osobné stretnutie s tým, ktorý je pravdou sám o sebe, nás nabáda podeliť sa o tento poklad s ostatnými, zvlášť so svedectvom.
Drahí priatelia, neváhajte nasledovať Ježiša Krista. V Ňom nachádzame pravdu o Bohu a človeku. On nám pomáha prekonávať naše sebectvá, zanechať naše ambície a zdolať to, čo nás utláča. Ten, kto koná zlo, kto pácha hriech, je otrokom hriechu a nikdy nezíska slobodu (cit. Jn 8, 34). Iba zrieknutím sa nenávisti a nášho zatvrdeného a oslepeného srdca budeme oslobodení a vyklíči v nás nový život.
S pevným presvedčením, že Kristus je skutočnou mierou človeka a vediac, že v Ňom sa nachádza potrebná sila na prekonanie každej skúšky, chcem otvorene ohlasovať Pána Ježiša ako cestu, pravdu a život. V Ňom všetci nájdu plnú slobodu, svetlo, ktoré dáva pochopiť realitu do hĺbky a pretvára ju s obnovujúcou silou lásky.
Cirkev žije, aby boli ostatní účastní na tom, čo vlastní, a čo nie je nič iné ako Kristus sám, nádej slávy (cit. Kôl 1, 27). Pri plnení tejto úlohy sa musí hlavne spoliehať na náboženskú slobodu, ktorá sa zakladá na možnosti ohlasovať a oslavovať vieru aj verejne, prinášajúc posolstvo lásky, zmierenia a pokoja, ktoré Ježiš priniesol svetu. Je radosťou vedieť, že na Kube boli podniknuté také kroky, aby Cirkev plnila svoje nevyhnutné poslanie ohlasovať verejne a otvorene svoju vieru. Avšak, je potrebné pokračovať, a chcem povzbudiť vládne autority národa, aby posilňovali to, čo už bolo dosiahnuté a pokračovali na tejto ceste skutočnej služby pre spoločné blaho celej kubánskej spoločnosti.
Právo na náboženskú slobodu, ako vo svojom individuálnom rozsahu, tak aj v tom komunitnom, vyjadruje jednotu ľudskej osoby, ktorá je zároveň občanom i veriacim. Dovoľuje tiež, aby veriaci prispievali k budovaniu spoločnosti. Jej posilnenie upevňuje spolunažívanie, oživuje nádej na lepší svet, vytvára priaznivé podmienky pre pokoj a harmonický rozvoj a zároveň poskytuje pevné základy, na ktorých zabezpečuje práva budúcich generácií.
Keď Cirkev zdôrazňuje toto právo, nenárokuje si žiadne privilégium. Žiada si iba byť vernou poslaniu, ktoré dostala od svojho božského Zakladateľa, uvedomujúc si, že tam, kde sa Kristus sprítomňuje, človek rastie v ľudskosti a nachádza svoju jednotu. Preto sa snaží ponúkať toto svedectvo vo svojom ohlasovaní a vo svojom učení, čí prostredníctvom katechéz alebo vo formačných centrách a univerzitách. Dúfajme, že čoskoro nastane aj moment, v ktorom Cirkev bude môcť priniesť v rôznych oblastiach učenia výhody poslania, ktoré jej Pán zveril, a ktoré nemôže nikdy obchádzať.
Vynikajúcim príkladom tejto práce bol významný kňaz Félix Varela, vychovávateľ a učiteľ, preslávený syn tohto mesta Havana, ktorý vstúpil do kubánskych dejín ako prvý, ktorý naučil jej ľud myslieť. Páter Varela nám ukazuje cestu k skutočnej spoločenskej premene: vychovávať cnostných ľudí, aby formovali dôstojný a slobodný národ, keďže táto premena závisí od duchovného života človeka, pretože „nie je vlasť bez cností“ (Listy Elpidiovi, šiesty list, Madrid 1836, 220). Kuba a svet potrebujú zmeny, ale dôjde k nim, iba ak každý bude schopný vypočuť si pravdu a rozhodne sa ísť cestou lásky, zasievajúc zmierenie a bratstvo.
Vyprosujúc materskú ochranu Najsvätejšej Márie si žiadajme, aby sme sa zakaždým, keď sa zúčastníme na Eucharistii, stali aj svedkami lásky, ktorá odpovedá na zlo dobrom (cit. Rim 12, 21), ponúkajúc sa ako živá obeta tomu, ktorý s láskou ponúkol seba samého za nás. Kráčajme v Kristovom svetle, ktoré môže rozptýliť temnotu pochybenia. Prosme ho, aby sme s odvahou a silou svätých, dokázali dať Bohu slobodnú, veľkodušnú a ušľachtilú odpoveď bez strachu a hnevu. Amen.
Preložila: Mária Fábryová
