Mexiko, 25. marca (RV) – Benedikt XVI. v nedeľu 25. marca slávil slávnostnú svätú omšu v parku Bicentenario. Podľa neoficiálnych odhadov sa jej zúčastnilo približne pol milióna veriacich. Prinášame homíliu Benedikta XVI. v plnom znení. Drahí bratia a sestry,
teším sa, že som medzi vami a chcem srdečne poďakovať Mons. Josému Guadalupe Martínovi Rábagovi, leonskému arcibiskupovi, za milé uvítacie slová. Pozdravujem mexických biskupov, otcov kardinálov a ostatných prítomných biskupov, zvlášť tých, čo pochádzajú z Latinskej Ameriky a Karibských ostrovov. Srdečne pozdravujem aj civilných hodnostárov, ktorí nás sprevádzajú a všetkých, ktorí sa zhromaždili na slávenie tejto svätej omše, ktorej predsedá Petrov nástupca.
„Bože, stvor vo mne srdce čisté“ (Ž 51,12), opakovali sme v responzóriovom žalme. Toto zvolanie nám ukazuje, s akou hĺbkou sa máme pripraviť na slávenie budúceho týždňa, na veľké tajomstvo Pánovho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania. Pomáha nám hľadieť do hĺbky ľudského srdca, najmä vo chvíľach spájajúcich bolesť s nádejou, ktorými aktuálne prechádza mexický národ i ostatné národy Latinskej Ameriky.
Túžbu po čistom, úprimnom, pokornom a Bohu milom srdci pociťoval už Izrael, keď si postupne uvedomoval jestvovanie zla a hriechu vo svojich radoch ako neutíšiteľnú silu, ktorú je nemožné poraziť. Nezostávalo iné len sa spoliehať na milosrdenstvo všemohúceho Boha a dúfať, že práve Boh zmení zvnútra ľudského srdca tú neznesiteľnú a temnú situáciu bez budúcnosti. Otvorila sa tak cesta k nekonečnému Pánovmu milosrdenstvu, ktorý nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil (porov. Ez 33,11). Iba čisté a nové srdce si uzná svoju bezmocnosť a vloží sa do Božích rúk, aby mohlo naďalej dúfať v jeho prísľub. Iba takto môže žalmista s presvedčením povedať Pánovi: „hriešnici sa k tebe obrátia“ (Ž 51,15). V závere žalmu dáva vysvetlenie, ktoré je súčasne pevným vyznaním viery: „ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým“ (v.19).
Dejiny Izraela hovoria aj o veľkých skutkoch a bojoch, no keď sa jedná o pravú existenciu, definitívny osud, čiže o spásu, vtedy viac ako vo vlastné sily kladie svoju nádej v Boha, ktorý môže stvoriť nové srdce, nie necitlivé či arogantné. Toto dnes pripomína každému z nás a našim národom, že keď sa jedná o osobný či spoločenský život, v jeho najhlbšom rozmere, nebudú na záchranu stačiť iba ľudské stratégie. Treba pristúpiť k jedinému, ktorý môže dať život v plnosti, pretože On sám je podstatou a pôvodcom života a dal nám na ňom účasť prostredníctvom svojho Syna, Ježiša Krista.
Dnešné evanjelium nám ďalej ukazuje, ako sa táto prastará túžba po plnosti života reálne uskutočnila v Kristovi. Vysvetľuje to sv. Ján v pasáži, v ktorej sa prelína túžba niektorých Grékov vidieť Ježiša s chvíľou Pánovho oslávenia. Na otázku Grékov, ktorí predstavujú pohanský ľud, Ježiš odpovedá: „Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený“ (Jn 12,23). Zdá sa, že táto čudná odpoveď nemá nič dočinenia s otázkou Grékov. Čo má spoločné Ježišovo oslávenie s požiadavkou stretnúť sa s ním? Ale súvis tu naozaj je. Niekto by si mohol myslieť, – tvrdí sv. Augustín – že Ježiš sa cíti oslávený, pretože prichádzajú k nemu pohania; dnes by sme povedali, že je to niečo podobné ako potlesk mnohých na oslavu mocných tohto sveta. Ale nie je to tak. „Bolo treba, aby vznešenosti oslávenia predchádzalo poníženie utrpenia“ (In Joannis Ev., 51, 9: PL 35, 1766).
Ježišova odpoveď, avizujúca blízke utrpenie, hovorí, že príležitostné stretnutie by bolo v tej chvíli povrchné a klamlivé. To, čo chcú Gréci vidieť, to naozaj uvidia na kríži, z ktorého On všetkých pritiahne k sebe (porov. Jn 12,32). Tam sa začne jeho „sláva“ pre obetu zmierenia, ako zrno padnuté do zeme, ktoré umierajúc klíči a prináša hojné ovocie. Stretnú toho, ktorého hľadali vo svojom srdci, hoci o tom isto nevedeli; pravého Boha, ktorý sa necháva spoznávať všetkým národom. A práve takýmto spôsobom Naša Guadalupská Pani ukázala svojho božského Syna svätému Juanovi Diegovi. Nie ako úžasného legendárneho hrdinu, ale ako pravého Boha, pre ktorého sa žije, Stvoriteľa ľudí, blízkosti a príbuznosti, Stvoriteľa neba i zeme. (porov. Nican Mopohua, v. 33). Ona v tej chvíli urobila to, čo zakúsila na svadbe v Káne. Keď chýbalo víno, jasne ukázala sluhom, že cestou k nasledovaniu je jej Syn: „Urobte všetko, čo vám povie!“ (Jn 2,5).
Drahí bratia a sestry, pri príchode sem som mal možnosť priblížiť sa k pamätníku Krista Kráľa, na vrchole „Cubilety“. Môj ctihodný predchodca, blahoslavený pápež Ján Pavol II., hoci si to veľmi želal, nemohol počas svojich ciest zavítať do tejto krásnej zeme, navštíviť toto charakteristické miesto viery mexického ľudu. Iste sa teraz v nebi teší, že mi Pán dal milosť byť teraz s vami a požehná milióny Mexičanov, ktorí si nedávno uctili jeho relikvie vo všetkých kútoch krajiny. Teda tento pamätník zobrazuje Krista Kráľa. Ale koruny, jedna kráľovská a druhá tŕňová, ukazujú, že jeho kraľovanie nie je také, ako si mnohí mysleli a dodnes chápu. Jeho kráľovstvo nespočíva v sile armády podmaniť si ostatných silou a násilím. Zakladá sa na vyššej moci, ktorá získava srdcia – na Božej láske, ktorú On priniesol svetu svojou obetou, a na pravde, o ktorej vydal svedectvo. Toto je jeho panovanie, ktoré mu nik nevezme a na ktoré nik nemá zabudnúť. Preto je správne, aby táto svätyňa bola predovšetkým pútnickým miestom, miestom horlivej modlitby, obrátenia, zmierenia, hľadania pravdy a prijímania milostí. Prosme Krista, aby kraľoval v našich srdciach, aby ich očistil, urobil vnímavými, plnými nádeje a odvážnymi v pokore.
Aj dnes z tohto parku, ktorým si pripomíname dvesté výročie vzniku mexického národa, ktorý spoločným údelom a úsilím spojil množstvo rozdielov, si vyprosme od Krista čisté srdce, v ktorom môže prebývať ako Knieža pokoja, „vďaka Božej moci, ktorá je mocou dobra a lásky“. Aby v nás Boh prebýval, treba ho počúvať, každodenne sa živiť jeho slovom, rozjímať nad ním vo svojom srdci, podľa Máriinho vzoru (porov. Lk 2,51). Tak rastie naše osobné priateľstvo s ním, tak sa učíme, čo od nás očakáva, a tak získavame odvahu dávať ho spoznať aj iným.
V Aparecide biskupi Latinskej Ameriky a Karibských ostrovov s prezieravosťou prijali potrebu potvrdiť, obnoviť a oživiť novosť evanjelia, zakoreneného v dejinách týchto zemí „z osobného a spoločenského stretnutia s Ježišom Kristom, ktorý nech vzbudí učeníkov a misionárov“ (Documento conclusivo, 11). Kontinentálna misia, ktorá sa koná na tomto kontinente, diecéza po diecéze, má jasný cieľ – presvedčiť všetkých kresťanov a cirkevné spoločenstvá, aby dokázali čeliť pokušeniu povrchnej a tradičnej viery, niekedy úlomkovitej a nedôslednej. Aj tu treba prekonať únavu z viery a opäť nadobudnúť „radosť z toho, že sme kresťania a že máme vnútorné šťastie poznávať Krista a patriť k jeho Cirkvi. Z tejto radosti sa rodí sila slúžiť Kristovi v ťažkých situáciách ľudského utrpenia, dať sa mu k dispozícii bez ohľadu na vlastný osoh“ (Discorso alla Curia Romana, 22 dicembre 2011). Veľmi dobre to vidíme na svätých, ktorí sa bezvýhradne, s radosťou a s nadšením venovali službe evanjelia, nehľadiac na obety, ani na obetu vlastného života. Ich srdce bolo bezpodmienečným rozhodnutím sa pre Krista, od ktorého sa naučili, čo naozaj znamená milovať do krajnosti.
V tomto zmysle „je «Rok viery», ktorý som zvolal pre celú Cirkev, pozvaním k autentickému a obnovenému obráteniu k Pánovi, jedinému Spasiteľovi sveta. Viera totiž rastie, ak je prežívaná ako skúsenosť prijatej lásky a komunikovaná ako skúsenosť milosti a radosti” (Ap. List Porta fidei, 11 ottobre 2011, 6.7).
Prosme Pannu Máriu, nech nám pomáha očistiť si srdce s blížiacimi sviatkami Veľkej noci, aby sme mali plnšiu účasť na tajomstve spásy jej Syna, ako ho Ona dala spoznať tejto krajine. A prosme ju, aby aj naďalej sprevádzala a ochraňovala svoje drahé mexické a latinsko-americké deti, aby Kristus kraľoval v ich životoch a aby im pomáhal s odvahou podporovať pokoj, súlad, spravodlivosť a svornosť. Amen.
