Laickí veriaci – protagonisti novej evanjelizácie

V mene Pápežskej rady pre laikov vás všetkých srdečne pozdravujem, drahí bratia a sestry, predstavitelia laických združení a cirkevných hnutí Cirkvi na Slovensku, ktorí ste tu v Ríme zverejní do starostlivosti Jeho Excelencie Mons. Petra Rusnáka. Ďakujem vám, že ste mi poskytli príležitosť na toto stretnutie a rozhovor. Som veľmi rád, že sa s vami môžem porozprávať o téme, ktorá je veľmi dôležitá pre Cirkev – teda o povolaní a poslaní laikov. Je to téma, ktorá sa v dnešných časoch stáva čoraz naliehavejšou.

„Cirkev musí dnes v oblasti evanjelizovania urobiť veľký krok dopredu a nastúpiť do novej historickej etapy misionárskej dynamiky,“ napísal blahoslavený Ján Pavol II. vo svojej exhortácii Christifideles laici (č. 35). V misijnom poslaní Cirkvi majú katolícki laici svoje nezastupiteľné miesto a mimoriadne dôležité miesto. Kristovo pozvanie: „Choďte aj vy do mojej vinice“ (Mt 20, 3 – 4) musia prijať čím viacerí laici – muži aj ženy – ako jasné pozvanie k prevzatiu vlastného podielu zodpovednosti za toto dielo, ktoré je samotným dôvodom existencie Cirkvi: Cirkev tu je, aby evanjelizovala; my kresťania, sme na tomto svete, aby sme evanjelizovali.

Výzvy, ktoré svet stavia pred poslanie Cirkvi, sú obrovské! Pápež Benedikt XVI. hovorí: „Musíme sa vážne zamyslieť nad spôsobmi, ktorými dnes treba realizovať opravdivú evanjelizáciu, nielen novú evanjelizáciu, ale aj evanjelizáciu v pravom zmysle prvotnú. Ľudia, ktorí nepoznajú Boha, nepoznajú Krista. Máme tu nové pohanstvo a nestačí, aby sme sa snažili zachovať len existujúce stádo, i keď aj to je veľmi dôležité. Musíme sa všetci spoločne snažiť nájsť nové spôsoby, ako vniesť evanjelium do dnešného sveta, ako znovu ohlásiť Krista a obnoviť vieru“. (1) A práve z tejto výzvy Svätého Otca sa v Rímskej kúrii zrodilo dikastérium na podporu novej evanjelizácie, ako aj zvolanie XIII. riadneho generálneho zhromaždenia Synody biskupov, ktoré sa bude konať v októbri tohto roku a bude venované téme: „Nová evanjelizácia pre odovzdanie kresťanskej viery“.

Práve tu teda vidíme dôležitú úlohu Cirkvi našich čias: je ňou nová evanjelizácia. Evanjelium je stále to isté, avšak svet sa mení a deje sa to nevídanou rýchlosťou. Musíme preto hľadať nové spôsoby odovzdávania evanjelia našim súčasníkom. Musíme pozorne čítať nové socio-kultúrne podmienky, veľmi komplexné a často celkom zmenené – lebo práve v nich je Cirkev dneška povolaná rozvíjať svoju evanjelizačnú misiu. (2) Lineamenta (t. j. plány) budúcej synody nám v tomto zmysle ponúkajú veľmi praktické indikácie, týkajúce sa úlohy laikov: „Nová evanjelizácia nás povoláva k tomu, aby sme sa konfrontovali s týmito podmienkami a nezostávali uzavretí v kruhu našich spoločenstiev a našich inštitúcii – ale prijali výzvu vstúpiť do týchto fenoménov, aby sme k nim mohli prehovoriť a vydať naše svedectvo zvnútra...“ (3). Práve toto je dnes široké pole pôsobnosti veriacich laikov: byť skutočným evanjeliovým kvasom v srdci sveta, nezostať len vonku ako pozorovatelia, ale „vstúpiť dnu“ do sveta kultúry, ekonomiky, politiky – a pretvoriť ho podľa ducha evanjelia. Tu mi prichádzajú na myseľ podnetné slova z exhortácie Christifideles laici: „Nové cirkevné, spoločenské, hospodárske, politické a kultúrne danosti volajú dnes so zvláštnou intenzitou po zaangažovaní laikov. Odtiahnuť sa od zodpovednosti bolo vždy pomýlené. Dnes je však v tom ešte väčšia vina. Nikomu nie je dovolené zostať nečinným“ (č. *3). Každý z nás musí s obnoveným duchom prijať slová svätého Pavla: „Veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť, je to moja povinnosť a beda mi, keby som evanjelium nehlásal.“ (1 Kor 9, 16).

Dnes sa na mnohých miestach veľa hovorí o veriacich laikoch; mám však dojem, že táto rozprava často opomína to, čo je skutočne dôležité. Čo to znamená? Odpoviem stručne, s dôrazom na tri aspekty, aby som tak uviedol náš vzájomný dialóg.

1. Vrátiť sa k tomu, čo je podstatné, znamená mať jasný pojem o kresťanskej identite. V postmodernej kultúre, ktorá sa čoraz viac globalizuje, je otázka kresťanskej identity v silnom nebezpečenstve. Nespútaný relativizmus a „myšlienková slabosť“ vytvárajú krehké, fragmentované, nedôsledné, „dengľavé“ osobnosti. Životné modely, ktoré predkladá dominantná kultúra, rozsievajú stratu orientácie a chaos, a to aj medzi pokrstenými. Rámec „identity“ priemerného kresťana a stále viac stáva výsledkom svojvoľného a pohodlného výberu. Šíri sa kresťanstvo typu „urob si sám – podľa svojej chuti“, kresťanstvo selektívne, bez ťažších nárokov, čiže „som katolík, ale...“ V tejto situácii pápež Benedikt XVI. neúnavne upriamuje pozornosť na krst ako na zdroj novej identity každého Kristovho učeníka: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2,20). Moja vlastná identita sa krstom premenila a ja ďalej existujem len vďaka tejto zmene /.../ toto je vzorec kresťanskej existencie založenej na krste, vzorec vzkriesenia v čase, vzorec kresťanskej „novosti“ povolanej premieňať svet“. (4) V dôsledku tohto sa jasným spôsobom ukazuje dôležitosť osobného stretnutia s Kristom ako rozhodujúcej, základnej skutočnosti pre kresťanskú identitu: „Na začiatku toho, že je niekto kresťanom, nestojí etické rozhodnutie alebo veľkolepá myšlienka, ale skôr stretnutie sa s udalosťou, s Osobou, ktorá ponúka životu celkom nový horizont a tým aj zásadné smerovanie“. (5) Z toho vychádza pre pokrstených laikov nevyhnutnosť byť hlbšie uvedení do kresťanského života: má ich to priviesť k objaveniu krásy kresťanského povolania. Veď byť kresťanmi je krásne! Oplatí sa byť kresťanmi! Musíme byť na to hrdí!

2. Vrátiť sa k tomu, čo je podstatné, znamená tiež znovu objaviť odvahu byť viditeľne prítomní a vplývať na to, čo sa deje v spoločnosti, odvahu byť skutočne „evanjeliovým kvasom“, „soľou zeme“ a „svetlom sveta“, osobitným spôsobom vedení Sociálnym učením Cirkvi. Tu sa dotýkame životne dôležitého bodu povolania a poslania laikov, teda ich „sekulárneho charakteru“: „Laici majú na základne vlastného povolania hľadať Božie kráľovstvo tak, že sa starajú o časné veci a usporadúvajú ich podľa Boha“. (6) Aj tu sú veriaci laici povolaní ísť rozhodne proti prúdu vzhľadom na dominantnú kultúru, ktorá sa snaží uzavrieť vieru len do oblasti súkromného života, vylúčiac Boha z verejnej sféry. Dnes sa hovorí o skutočnej „cistianofóbii“ – strachu z kresťanov – a o nebezpečnom laickom fundamentalizme, ktorý sa šíri v Európe. Aj v západných demokratických krajinách je náboženstvá sloboda ohrozovaná (Benedikt XVI. hovorí o „negatívnej tolerancii“). Takáto situácia si vyžaduje, aby laici mali odvahu byť pre svet „znakom protirečenia“, teda odvahu vyjsť na svetlo ako kresťania, dať zaznieť svojmu hlasu (aj keď môže byť nepríjemný pre tých, čo chcú byť tzv. politicky korektní), neskrývať sa zo strachu... Musíme vyjsť zo svojich pohodlných skrýš a stať sa skutočnými svedkami a misionármi evanjelia... Pre nás kresťanov nie je najhorším byť v modernej spoločnosti menšinou, ale byť v nej nedôležitými, nemastnými a neslanými, stratiť „evanjeliovú chuť“ (Vittorio Messori). Pápež Ratzinger nás povzbudzuje, aby sme na tomto svete vzali na seba úlohu „kreatívnych menšín“ (Arnold Toynbee) a stali sa tými, čo pre budúcnosť ľudstva zohrajú skutočne dôležitú úlohu...

3. Napokon je tu ešte jedna výzva mimoriadneho významu: vrátiť sa k tomu, čo je dôležité, v živote veriacich laikov znamená dokázať znovu postaviť Boha do centra svojho života. Je to otázka, na ktorej veľmi záleží pápežovi Benediktovi. Svätý Otec nás v tejto veci učí: „Často sa intenzívne znepokojujeme nad spoločenskými, kultúrnymi a politickými dôsledkami viery, a to všetko v presvedčení, že viera tu je prítomná – ale toto presvedčenie je stále menej realistické...“. (7) Dnes pri hlásaní evanjelia veľmi často treba začať celkom od základu, bez toho, aby sme niečo s určitosťou predpokladali.... Práve preto si pápež v nedávno vydanej knihe rozhovorov kladie otázku: „Netreba nám znovu začať od Boha?“. (8) Toto je skutočný problém dnešného človeka: otázka Boha! A formovať laických veriacich znamená pomáhať im objaviť dôležitosť Boha vo svojom živote: a to nie akéhokoľvek boha, ale toho, ktorý sa zjavil v tvári Ježiša Krista. V čase, keď bol ešte kardinálom, prefektom Kongregácie pre náuku viery, len pár dní pred svojím zvolením za pápeža, Ratzinger povedal: „Potrebujeme ľudí, ktorí budú obracať svoj zrak k Bohu, aby sa od neho naučili skutočnej ľudskosti. Potrebujeme ľudí, ktorých intelekt bude prežiarený Božím svetlom a ktorým Boh otvorí srdce – a to takým spôsobom, aby ich intelekt mohol prehovoriť k intelektu druhých a ich srdce sa mohlo otvoriť pre srdce druhých. Len prostredníctvom tých, ktorí zažili dotyk Boha, môže sa Boh vrátiť medzi ľudí“.

Tvárou v tvár výzvam, ktoré dnes tento svet predkladá poslaniu Cirkvi, nám pápež Benedikt XVI. pripomína, že evanjelizácia nie je len otázkou metódy (ktorá by vraj mala zabezpečiť jej účinnosť!), ale že v nej ide predovšetkým o to, či sme alebo nie sme autentickými kresťanmi, skutočnými učeníkmi Ježiša Krista. Naproti „unavenému, slabému, poblúdenému, zdrvenému“ a smutnému kresťanstvu nás pápež pozýva, aby sme sa vrátili k tomu, čo je podstatné, teda k obnovenej, premyslenej, prehnitej a prežitej viere. Práve na tento cieľ bol vyhlásený Rok viery, ktorý sa začne v októbri tohto roku. Pápež Benedikt XVI. zdôrazňuje potrebu zrodenia „nového spôsobu kresťanskej existencie“, ktorá bude omladená, plná radosti a misionárskeho zápalu, tak, ako sme to videli počas Medzinárodných dní Mládeže v Madride 2011. Je však takáto kresťanská existencia možná v našom postmodernom svete, ktorý sa k Bohu obracia chrbtom a odmieta ho? Na túto dramatickú otázku nám dáva odpoveď sám Duch Svätý, čo aj dnes v Cirkvi vzbudzuje nové charizmy, z ktorých sa rodia mnohé kresťanské hnutia a nové spoločenstvá... V čase zovšeobecňovaného úpadku viery je práve toto veľkým darom a znakom nádeje, ktorú treba prijať s hlbokou vďakou a zmyslom pre zodpovednosť. Pápež Ratzinger vidí v týchto početných skutočnostiach „stále novšie vyliatia Ducha na život Cirkvi...“ a tiež silné spôsoby prežívania vlastnej viery... „Cirkevné hnutia a nové spoločenstvá sú miestami, na ktorých mnohí muži a ženy, mladí a dospelí, stretávajú Boha a nechávajú sa ním formovať; objavujú krásu kresťanského povolania, ktorá vychádza zo sviatosti krstu; objavujú „chuť Boha“ a v dôsledku toho aj chuť modlitby, chuť Božieho slova v čítaní, meditácii a v modlitbe... To sú miesta, na ktorých sa vďaka rozličným darom Ducha v mnohých laikoch otvárajú zdroje evanjelizačnej energie a neobyčajnej „misionárskej tvorivosti“ – pri hľadaní stále nových spôsobov pre ohlasovanie a vydávanie svedectva o evanjeliu uprostred nášho sveta. Som si istý, že mnohí z vás, ktorí ste tu prítomní, by mohli vydať svoje vlastné svedectvo a potvrdiť to, čo som tu práve povedal. Ako teda nevzdávať vďaky Svätému Duchu za túto novú jar združení veriacich Cirkvi, ktorú nám neustále dodáva nádej – a to aj na Slovensku. Duch svätý nikdy neopúšťa svoju Cirkev a vie nás prekvapiť aj teraz, v našich časoch...

Na tomto mieste by som sa rád zastavil a dal priestor otázkam, ktoré mi chcete položiť...

Stanisław kardinál Ryłko

( TK KBS, sr,ml; ml ) 20120213025   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]