Vatikán, 9. februára (RV) – V Aule Pavla VI. vo Vatikáne sa v stredu 8. februára konala generálna audiencia Benedikta XVI., počas ktorej sa prihovoril prítomným. Vo svojej katechéze sa zameral na Ježišovu modlitbu v okamihu zomierania na kríži. TK KBS ju prináša v plnom znení. Drahí bratia a sestry,
dnes by som sa chcel zamyslieť nad modlitbou, ktorú Ježiš predniesol tesne pred svojou smrťou a upriamiť pozornosť na to, čo v tejto súvislosti hovoria svätý Marek a svätý Matúš. Títo dvaja evanjelisti zachytili modlitbu zomierajúceho Ježiša nielen po grécky, teda v jazyku, v ktorom napísali svoje evanjeliá, ale - kvôli dôležitosti daných slov - prinášajú jej záznam aj v hebrejčine zmiešanej s aramejčinou. Týmto spôsobom nám odovzdali nielen obsah, ale aj zvuk, ktorý modlitba mala na Ježišových perách. Tak môžme Ježišove slová počuť tak, ako boli vyslovené. Zároveň nám títo evanjelisti opísali aj správanie ľudí prítomných pri ukrižovaní - tých, ktorí nechápali alebo nechceli pochopiť Ježišovu modlitbu.
Svätý Marek píše, čo sme práve počuli: „Keď bolo dvanásť hodín, nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. O tretej hodine zvolal Ježiš mocným hlasom: „Heloi, heloi, lema sabakthani?“ čo znamená: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15, 33-34). V kontexte tohto rozprávania zaznieva Ježišov modlitebný výkrik na konci troch hodín tmy, ktorá od poludnia do tretej hodiny zatienila zem. Tieto tri hodiny tmy sú pokračovaním predchádzajúceho časového úseku, ktorý rovnako trval tri hodiny - od začiatku Ježišovho ukrižovania. Evanjelista Marek nám hovorí, že „keď ho ukrižovali, bolo deväť hodín“ (por. Mk 15, 25). Z toho, čo nám tieto časové údaje poskytujú, sa dá usudzovať, že šesť Ježišových hodín na kríži možno rozdeliť na dva časovo rovnaké dlhé úseky.
Počas prvých troch hodín, od deviatej do poludnia, sa mu prichádzali vysmievať rozličné skupiny ľudí, ukazujúc svoj skepticizmus, svoju nevieru. Svätý Marek píše: „A tí, čo išli okolo, rúhali sa mu“ (Mk 15, 29); „Podobne sa mu posmievali aj veľkňazi so zákonníkmi“ (15, 31); „ešte aj tí ho hanobili, čo boli s ním ukrižovaní“ (15, 32).
Počas troch nasledujúcich hodín - od poludnia do „tretej popoludní“ - evanjelista hovorí len o tme, ktorá zostúpila na zem; tma zaberá celú scénu a niet tu nijakej zmienky o pohybe ľudí či o slovách, ktoré povedali. Keď sa Ježiš blíži k smrti, na celú zem dopadá temnota. Aj kozmos má účasť na tejto udalosti: tma pohltí ľudí aj veci - avšak aj v okamihu tmy je Boh prítomný, neodchádza preč.
V biblickej tradícii má tma rôzne významy: je znakom prítomnosti a činnosti zla, ale aj tajomnej prítomnosti a činnosti Boha, ktorý nad každou tmou dokáže zvíťaziť. V knihe Exodus napríklad čítame: „Pán povedal Mojžišovi: „Hľa, ja prídem k tebe v hustom mraku“ (Ex 19,9) a tiež: „Ľud však ostal stáť obďaleč a Mojžiš sa priblížil k (tmavému) mraku, v ktorom bol Boh.“ (Ex 20,21).
V rozprávaniach knihy Deuteronómium Mojžiš vraví: „Vrch za tmy, oblakov a mrákavy blčal ohňom až do samého neba“ (Dt 4, 11); a „vy, keď ste počuli hlas sprostred tmy a z vrchu blčiaceho ohňom...“ (Dt 5, 23). V scéne Ježišovho ukrižovania tmy pohltia celú zem - sú to tmy smrti, do ktorej sa Boží Syn ponorí, aby priniesol život prostredníctvom svojho skutku lásky.
Keď sa vrátime k rozprávaniu sv. Marka, vidíme ako - tvárou v tvár urážkam zo strany ľudí, uprostred temnoty, ktorá dopadla na svet, v momente, keď stojí pred smrťou - Ježiš v modlitbovom výkriku ukazuje, že napriek ťarche utrpenia a smrti, ktoré sa zdajú byť chvíľami opustenosti a Božej neprítomnosti, je si istý blízkosťou Otca, ktorý súhlasil s týmto najvyšším skutkom lásky, s úplným darovaním seba - aj keď nepočuť - ako tomu bolo v iných okamihoch - žiadny hlas prichádzajúci zhora.
Keď čítame evanjeliá, uvedomíme si, že v iných dôležitých okamihoch svojej pozemskej existencie Ježiš - okrem znakov Otcovej prítomnosti a súhlasu s jeho napredovaním na ceste lásky - mohol počuť aj Otcov jasný hlas. Napríklad pri udalosti, ktorá nasledovala po krste v Jordáne, z neba zaznel hlas a bolo počuť Otcove slová: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“ (Mk 1,11). Potom, pri Premenení, sa k znameniu oblaku pridružilo aj slovo: „Toto
je môj milovaný Syn, počúvajte ho!“ (Mk 9, 7).
Aký je teda zmysel tejto Ježišovej modlitby, výkriku, ktorým sa obracia na Otca: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Nie je v nej práve vyjadrené presvedčenie o tom, že ho Boh opustil? Pochybnosť o vlastnom poslaní, o prítomnosti Otca... Slová, ktorými sa Ježiš obracia na Otca, pochádzajú zo začiatku 22. žalmu, v ktorom žalmista Bohu vyjavuje konflikt svojich pocitov opustenosti s vedomím istoty, že Boh je vždy uprostred svojho ľudu.
Žalmista sa modlí: „Bože môj, volám vo dne, a nečuješ; volám v noci, a nenachádzam pokoja. A predsa, ty si svätý, ty tróniš na chválach Izraela“ (Ž 22, 3-4). Žalmista hovorí o „volaní“, o výkriku, aby vyjadril celé svoje utrpenie v modlitbe pred Bohom, ktorý sa zdá byť neprítomný: v okamihu trápenia sa modlitba stáva výkrikom.
Toto sa deje aj v našom vzťahu s Bohom: v ťažkých a bolestných situáciách, keď sa nám zdá, že Boh nás nepočuje, netreba sa báť zveriť mu všetky ťažkosti, ktoré máme vo svojom srdci; nemusíme sa báť „vykričať“ na neho všetko svoje trápenie. Musíme uveriť tomu, že je nám na blízku, aj keď zdanlivo mlčí.
Opakujúc na kríži začiatočné slová 22. žalmu – „Heloi, Heloi, lema sabakthani” – „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?” (Mt 27, 46), priam kričiac slová tohto žalmu, Ježiš sa modlí v okamihu úplného odmietnutia zo strany ľudí, v okamihu opustenosti; modlí sa však slovami žalmu, vedomý si Božej prítomnosti aj v tejto hodine, v okamihu, keď prežíva ľudskú drámu smrti. V nás sa však rodí otázka: ako je možné, že Boh, ktorý je tak mocný, nezasiahne, aby svojho Syna zachránil od tejto strašnej skúšky?
Je dôležité pochopiť, že Ježišova modlitba nie je výkrikom človeka, ktorý sa v zúfalstve blíži k smrti, ani výkrikom niekoho, kto sa cíti byť celkom opustený. Ježiš sa tu stotožňuje s 22. žalmom - teda so žalmom izraelského národa, ktorý trpí - a týmto spôsobom berie na seba nielen bolesť vlastného ľudu, ale aj bolesť všetkých tých, čo trpia pod tlakom zla; zároveň však všetko prednáša Bohu - a to s istotou, že jeho výkrik bude vypočutý vo vzkriesení: výkrik v strašnom utrpení je zároveň istotou o Božej odpovedi, istotou o spáse - nielen pre samotného Ježiša, ale pre „mnohých“ (Ježiš Nazaretský II, 239-240).
V tejto Ježišovej modlitbe sa ukrýva ohromná dôvera a odovzdanosť do Božích rúk - i keď sa zdá, že Boh je neprítomný, i keď zostáva ticho - to všetko sa uskutočňuje podľa plánu, ktorý je pre nás nepochopiteľný. V Katechizme Katolíckej Cirkvi čítame: „Vo vykupiteľskej láske, ktorá ho stále zjednocovala s Otcom, prijal nás v poblúdení nášho hriechu vo vzťahu k Bohu až natoľko, že na kríži mohol v našom mene povedať: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (č. 603). Trpí v spoločenstve s nami a pre nás, jeho utrpenie vychádza z lásky a obsahuje v sebe vykúpenie i víťazstvo lásky.
Ľudia prítomní pod Ježišovým krížom to nedokážu pochopiť a myslia si, že jeho výkrik je prosbou k Eliášovi. Snažia sa uhasiť mu smäd, aby mu predĺžili život a mohli uvidieť, či Eliáš naozaj príde, aby mu pomohol; avšak silný výkrik ukončí Ježišov pozemský život a zmarí ich túžbu. V tejto extrémnej chvíli Ježiš dovolí svojmu srdcu, aby prejavilo bolesť, zároveň však nechá vyniknúť Otcovej prítomnosti a prejaví svoj súhlas s plánom spásy ľudstva.
Aj my sa často nachádzame tvárou v tvár utrpeniu, ale aj Božiemu tichu - a neraz to vyjadrujeme vo svojej modlitbe - takisto sa však nachádzame aj tvárou v tvár Vykúpeniu, odpovedi Boha, ktorý na seba vzal naše trápenia, aby ich niesol spolu s nami a dal nám pevnú nádej, že nad nimi zvíťazíme (por. Enc. Spe salvi, 35-40).
Drahí priatelia, v modlitbe prednášame Bohu naše každodenné kríže - s istotou, že je tu s nami a že nás počúva. Ježišov výkrik nám pripomína, že aj v modlitbe musíme prekonať bariéry svojho „ja“ a svojich problémov, aby sme sa otvorili pre potreby a trápenia druhých. Modlitba Ježiša zomierajúceho na kríži nás učí modliť sa s láskou za mnohých bratov a sestry, ktorí pociťujú ťažobu každodenného života, ktorí prežívajú neľahké okamihy, trpia, a nemajú nikoho, kto by ich utešil: prednášajme ich Božiemu Srdcu, aby aj oni mohli pocítiť lásku Boha, ktorý nás nikdy neopúšťa. Ďakujem.
Preložil: Martin Kramara
*
Po pravidelnej katechéze Benedikt XVI. vyzval k solidarite s európskymi krajinami, ktoré v týchto dňoch postihli dôsledky mrazivého počasia. „V uplynulých týždňoch zasiahli niektoré európske regióny mráz a zima, ktoré zapríčinili vážne problémy a značné škody. Rád by som prejavili svoju blízkosť národom postihnutých nepriazňou počasia. Zároveň vyzývam k modlitbe za obeťou a ich rodinných príslušníkov. Súčasne povzbudzujem k solidarite a veľkorysej pomoci ľuďom, ktorí trpia týmito tragickými udalosťami,“ povedal Svätý Otec.
*
Benedikt XVI. počas audiencie v Aule Pavla VI. pozdravil aj slovenských pútnikov. „Zo srdca pozdravujem slovenských pútnikov, osobitne z farnosti Bratislava - Blumentál. Bratia a sestry, vaša púť ku hrobom svätých apoštolov nech vás naplní novým zápalom na ceste evanjeliového svedectva. Rád žehnám vás i vaše rodiny. Pochválený buď Ježiš Kristus!“
