Assisi, 27. októbra (RV) - Pútnici pravdy, pútnici pokoja – pod týmto názvom 27. októbra v Assisi prebehlo medzináboženské stretnutie. Stretnutie sa konalo 25 rokov od prvého historického stretnutia, ktoré sa v Assisi konalo z vôle blahoslaveného Jána Pavla II. TK KBS prináša príhovor Svätého Otca Benedikta XVI. v Assisi. Drahí bratia a sestry,
ctení predstavitelia a zástupcovia Cirkví a cirkevných komunít a náboženstiev sveta, drahí priatelia,
prešlo 25 rokov od chvíle, kedy blahoslavený Ján Pavol II. pozval po prvý raz zástupcov náboženstiev celého sveta do Assisi k modlitbe za pokoj. Čo sa udialo odvtedy? V akom bode sa dnes nachádza kauza pokoja? Vtedy pokoj vo svete ohrozovalo nebezpečenstvo vyplývajúce z rozdelenia planéty na dva proti sebe stojace bloky. Viditeľným symbolom tohto rozdelenia bol Berlínsky múr, ktorý prechádzal uprostred mesta a bol hranicou medzi dvoma svetmi. V roku 1989, tri roky po Assisi, múr padol - bez preliatia krvi. Zrazu obrovské arzenály, ktoré boli za múrom, nemali viac význam. Stratili svoju schopnosť terorizovať. Vôľa národov po slobode bola silnejšia, ako arzenál násilia. Otázka príčin tejto premeny je komplexná a nedá sa na ňu odpovedať jednoduchými slovami. Povedľa ekonomických a politických faktorov je hlbšou príčinou tejto udalosti duchovnosť: za materiálnou mocou nebolo viac žiadne duchovné presvedčenie. Vôľa byť slobodnými bola nakoniec silnejšia ako strach pred násilím, ktoré nemalo viac žiadne duchovné pokrytie. Sme vďační za toto víťazstvo slobody, ktoré bolo predovšetkým víťazstvom pokoja. A je potrebné dodať, že v tomto kontexte nešlo iba o slobodu vierovyznania, a možno ani na prvom mieste, ale aj o ňu. Preto môžeme toto všetko istým spôsobom spojiť aj s modlitbou za pokoj.
Čo sa ale udialo následne? Bohužiaľ nemôžeme povedať, že odvtedy situáciu charakterizuje sloboda a pokoj. Aj keď nebezpečenstvo veľkej vojny nás neohrozuje, napriek tomu svet, bohužiaľ, je plný nezhôd. Nie je to len fakt, že tu a tam sa opakovane vedú vojny - násilie ako také je potenciálne vždy prítomné a charakterizuje stav nášho sveta. Sloboda je veľkým dobrom. Ale svet slobody sa vo veľkej časti ukázal bez orientácie. Mnohí si slobodu mýlia ako slobodu k násiliu. Nezhody nadobúdajú nové a hrôzostrašné tváre a zápas za pokoj musí novým spôsobom stimulovať všetkých nás.
Pokúsme sa zbližša identifikovať nové tváre násilia a nezhôd. Podľa môjho názoru, môžeme identifikovať dve rozdielne typológie nových foriem násilia, ktoré sú vo svojej motivácii diametrálne odlišné a v detailoch ukazujú rôzne varianty. Predovšetkým je tu terorizmus, v ktorom sú namiesto veľkej vojny presne cielené útoky, ktoré majú zasiahnuť dôležité body protivníka ničivým spôsobom, bez ohľadu na nevinné ľudské životy, ktoré sú tým kruto zabíjané alebo zranené. V očiach zodpovedných forma ničenia nepriateľa ospravedlňuje každú formu krutosti. Mimo hry sa tak ocitá všetko, čo v medzinárodnom práve bolo spoločne uznané a schválené ako hranica násilia. Vieme, že terorizmus je často motivovaný nábožensky, a že práve náboženský charakter útokov slúži ako ospravedlnenie bezcitnej krutosti, ktorá verí, že môže nerešpektovať pravidlá práva z dôvodov sledovaného “dobra”. Náboženstvo tu nie je v službe pokoja, ale ospravedlnenia násilia.
Kritika náboženstva, počnúc osvietenstvom, opakovane tvrdila, že náboženstvo je príčinou násilia, a tým živila nevraživosť proti náboženstvám. To, že v tomto prípade je náboženstvo motívom násilia, je vec, ktorá nás ako náboženské osoby musí hlboko znepokojovať. Nebadanejším, ale vždy krutým spôsobom, vidíme náboženstvo ako príčinu násilia aj tam, kde prichádza násilie zo strany obrancov jedného náboženstva proti ostatným. Zástupcovia náboženstiev, ktorí prišli do Assisi v roku 1986´, chceli povedať - a my to opakujeme jasne a pevne: toto nie je pravá prirodzenosť náboženstva. Je to jeho poblúdenie a prispieva k jeho zničeniu. Tu vznášajú námietku: ale odkiaľ viete aká je pravá prirodzenosť náboženstva? Nepochádza váš nárok azda z faktu, že medzi vami sila náboženstva zhasla? A ďalší budú namietať: skutočne existuje spoločná prirodzenosť náboženstva, ktorá sa prejavuje vo všetkých náboženstvách a teda platí pre všetky? Týmto otázkam musíme čeliť ak chceme reálnym a uveriteľným spôsobom zastaviť utiekanie sa k násiliu z náboženských dôvodov. V tom spočíva základná úloha medzináboženského dialógu - úloha, ktorú musíme opätovne zdôrazniť na tomto stretnutí. Ako kresťan chcem v tejto chvíli povedať: áno, počas histórie aj v mene kresťanskej viery sa utiekalo k násiliu. Priznávame to plní hanby. Ale je absolútne jasné, že to bolo zneužívanie kresťanskej viery, v evidentnom kontraste s jej pravou prirodzenosťou. Boh, v ktorého my kresťania veríme, je Stvoriteľom a Otcom všetkých ľudí, v ktorom sú všetci ľudia medzi sebou bratmi a sestrami a vytvárajú jedinú rodinu. Kristov kríž je pre nás znamením Boha, ktorý na miesto násilia, dáva utrpenie s blížnym a lásku s blížnym. Jeho meno je: “Boh lásky a pokoja” (2 Kor 13,11). Je to úlohou všetkých, ktorí nejakým spôsobom nesú zodpovednosť za kresťanskú vieru, neustále očisťovať náboženstvo kresťanov vychádzajúc z vnútra, aby - napriek ľudským slabostiam - bolo skutočne nástrojom Božieho pokoja vo svete.
Ak je dnes jedna základná typológia násilia motivovaná nábožensky, čím stavia náboženstvá pred otázku o ich prirodzenosti a núti všetkých nás k očisťovaniu, druhá typológia násilia, ktorej aspekty sa prejavujú v mnohých formách, má úplne opačnú motiváciu: je dôsledkom neprítomnosti Boha, jeho popretia a straty ľudskosti, ktorá ide ruka v ruke s predchádzajúcimi. Nepriatelia náboženstva - ako sme povedali - v tom vidia primárny zdroj násilia v histórii ľudstva a očakávajú zmiznutie náboženstva. Ale “nie” Bohu vyprodukovalo krutosť a násilie bez kontroly, ktoré bolo možné iba preto, že človek neuznával viac žiadnu normu a žiadneho sudcu nad sebou, ale ako normu mal iba seba samého. Horor koncentračných táborov ukazuje v celej jasnosti následky neprítomnosti Boha.
Nechcel by som sa tu ale zastaviť nad ateizmom predpísaným štátom; chcel by som hovoriť o “úpadku” človeka, ktorého následkom prichádza tichým spôsobom, a o to nebezpečnejším, ku zmene duchovnej klímy. Uctievanie mamony, vlastníctva a moci, sa ukazuje ako proti-náboženstvo, v ktorom človek viac nezaváži, ale iba osobné výhody. Túžba po šťastí degeneruje napríklad na neobmedzenú a neľudskú dychtivosť, ktorá sa prejavuje v nadvláde drog v ich rôznych formách. Sú tu veľkí, ktorí s nimi obchodujú, a potom mnohí, ktorí sú ňou omámení a zničení ako na tele, tak aj na duši. Násilie sa stáva normálnou vecou a v niektorých častiach sveta ohrozuje zničením našich mladých. Keďže sa násilie stáva normálnou vecou, pokoj je zničený a pri chýbajúcom pokoji človek ničí seba samého.
Absencia Boha prináša úpadok človeka a humanizmu. Ale kde je Boh? Poznáme ho a môžeme ho opätovne ukázať ľudstvu, aby sme ustanovili pravý pokoj? Zhrňme si predovšetkým krátko naše doterajšie reflexie. Povedal som, že existuje ponímanie a používanie náboženstva, cez ktoré sa ono stáva zdrojom násilia, zatiaľ čo orientácia človeka smerom k Bohu, prežívaná priamo, je silou pokoja. V tomto kontexte som hovoril o potrebe dialógu a vždy potrebnom očisťovaní prežívaného náboženstva. Na druhej strane som uviedol, že popieranie Boha kazí človeka, oberá ho o mieru a vedie ho k násiliu.
Povedľa dvoch realít náboženstva a anti-náboženstva existuje, v svete šíriaceho sa agnosticizmu, aj ďalšia základná orientácia: osoby, ktoré nedostali dar veriť, ale ktoré napriek tomu hľadajú pravdu, hľadajú Boha. Takýto ľudia netvrdia jednoducho: “Neexistuje žiaden Boh”. Oni trpia z dôvodu jeho absencie, a hľadajúc to pravé a dobré sú vo svojom vnútri na ceste k Nemu. Sú “pútnikmi pravdy, pútnikmi pokoja”. Kladú otázky ako jednej, tak aj druhej strane. Berú bojovným ateistom ich falošnú istotu, keď tvrdia, že vedia, že neexistuje žiaden Boh, a pozývajú ich, aby sa stali nie polemickými, ale hľadajúcimi osobami, ktoré nestrácajú nádej, že existuje pravda a že my môžeme a musíme žiť v jej službe. Obracajú sa však aj na príslušníkov náboženstiev, aby nepovažovali Boha za vlastníctvo, ktoré im patrí, a tak sa cítili autorizovaní k násiliu voči druhým. Títo ľudia hľadajú pravdu, hľadajú skutočného Boha, ktorého tvár v náboženstvách, z dôvodu akým sú často praktizované, je ukrytá. To, že oni nedokážu nájsť Božiu tvár, závisí aj od veriacich s ich obrazom Boha, ktorý je často zredukovaný, alebo pomýlený. Tak ich vnútorný zápas a ich otázky sú tiež upozornením pre veriacich očisťovať vlastnú vieru, aby Boh - skutočný Boh - sa stal prístupným. Preto som, práve kvôli tomu pozval zástupcov tejto tretej skupiny na naše stretnutie do Assisi, ktoré zhromaždilo nielen zástupcov náboženských inštitúcií. Ide viac o spoločné stretnutie na ceste smerom k pravde, o rozhodnú snahu za dôstojnosť človeka a o záväzok pracovať za pokoj proti každému druhu násilia, ktoré ničí právo. Na záver by som vás chcel ubezpečiť, že Katolícka cirkev neodstúpi zo zápasu proti násiliu, zo svojej angažovanosti za pokoj vo svete. Hýbe nami spoločná túžba byť “pútnikmi pravdy, pútnikmi pokoja”.
Preložil: Ľudovít Malík
