Bratislava, 21. októbra (TK KBS) – Katedrála sv. Martina v Bratislave má oddnes ďalšiu historickú pamiatku - relikviu blahoslaveného Karola I. Habsburského. Na Oltári Svätého kríža pred Kaplnkou sv. Jána Almužníka ju umiestnili po svätej omši v latinskom jazyku, ktorú pri príležitosti prinesenia vzácnej relikvie celebroval bratislavský arcibiskup a metropolita Mons. Stanislav Zvolenský. Ostatky bývalého panovníka si na nej uctili desiatky kňazov, predstavitelia náboženského a spoločenského života a veriaci zo Slovenska a ďalších krajín. Život Karola I. Habsburského priblížil v homílii arcibiskup Zvolenský. Okrem iného pripomenul, že práve v dnešnej dobe je veľmi potrebné hľadieť na ľudí, ktorí sa napriek ťažkým životným situáciám a veľkým rozhodnutiam snažili zachovať vernosť Bohu a žiť podľa jeho vôle. „A v tomto zmysle je blahoslavený Karol pred našimi očami ako vynikajúci príklad,“ uviedol. Bývalého rakúskeho arcivojvodu postavil ako príklad pre ľudí, ktorí stoja napríklad vo verejných funkciách, ako aj pre každého človeka, ktorý je v uliciach sveta konfrontovaný s tými, ktorí neuznávajú žiadne pravidlá.
V blahoslavenom Karolovi Zvolenský vidí tiež výborný príklad a posilu, ako hľadať „vo všetkých životných situáciách, aj v utrpení, aj v radosti, aj v bolesti, čo je Božia vôľa“. „A preto som aj veľmi rád, že od dnešného dňa budeme potom uchovávať relikviu blahoslaveného Karola aj v našej katedrále, aby sme znova a znova mohli mať príležitosť rozmýšľať nad jeho životným príkladom a aby sme v ňom našli nášho duchovného ochrancu,“ dodal arcibiskup a prítomným sa prihovoril aj v nemeckom jazyku.
Blahoslavený Karol I. Habsburský (1887 – 1922) bol rakúskym arcivojvodom a uhorským kráľom z habsbursko-lotrinského rodu. Ako najstarší syn arcivojvodu Otta Františka a Márie Jozefy Saskej bol synovcom arcivojvodu a následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este. Ako posledný v následníckej línii nebol predurčený stať sa panovníkom, no zložitým vývojom okolností v životoch príslušníkov rodu sa Karol napokon stal priamym následníkom rakúskeho trónu.
Karol už ako dvanásťročný študoval prírodné vedy na viedenskom benediktínskom Škótskom gymnáziu. Štúdium zavŕšil v Prahe. Už v roku 1903 sa Karol stal poručíkom c. a k. armády. V roku 1911 sa oženil s príslušníčkou francúzskeho kráľovského rodu Bourbonovcov, kňažnou Zitou. Po smrti Františka Jozefa I. V roku 1916. prevzal Karol ako 29-ročný vládu nad monarchiou a ujal sa vrchného velenia armády.
Habsburské dedičstvo prevzal Karol uprostred vojnového konfliktu, ktorý sa snažil čo najrýchlejšie ukončiť. Preto sa aj v zahraničnej politike cisár snažil o mierové jednania, no situácia sa mu postupne celkom vymkla z rúk. Na jar roku 1919 musel opustiť vlasť, do ktorej sa už nikdy nevrátil. Rakúsky parlament prijal zákony o zrušení všetkých Karolových panovníckych práv. Neskôr bolo rozhodnuté aj o jeho internácii i jeho rodiny na ostrove Madeira, kde 1. apríla 1922 zomrel.
Svätý Otec Jána Pavol II. 3. októbra 2004 vyhlásil Karola Habsburského za blahoslaveného. Kardinál Franc Rodè, prefekt Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločenstvá apoštolského života ho vtedy charakterizoval ako „muža hlbokej zbožnosti vedeného hlbokou láskou voči svojmu ľudu; ako spravodlivé knieža obetujúce podľa zásad evanjelia svoj život za obranu ústavných slobôd.“ Úrad panovníka prevzal vo veľkej dôvere voči Bohu prosiac aj príhovor Božej Matky. Na jar roku 1917 ako jediná hlava štátu reagoval na mierovú výzvu pápeža Benedikta XV. ukončiť vojnové krvipreliatie. Podporil aj tajné mierové rokovania; svoju panovnícku autoritu sa ako Boží dar snažil realizovať v duchu pokornej služby Bohu i ľuďom.
Karol I. Habsburský osobne navštívil aj Katedrálu sv. Martina, kde dnes umiestnili jeho relikviu. Spolu s manželkou ju poctil návštevou 16. júla 1918. Vtedy si po krátkej modlitbe pred hlavným oltárom prezrel zoznam korunovaných kráľov, reliéf kardinála Pázmánya, Kaplnku sv. Jána Almužníka i sochu svätého Martina.
