Ctihodní bratia,

drahí bratia a sestry!

S radosťou dnes slúžim svätú omšu pre vás, ktorí sa v rôznych kútoch sveta angažujete v novej evanjelizácii. Táto liturgia je zavŕšením stretnutia, ktoré vás včera pozvalo konfrontovať rôzne oblasti tejto misie a počuť viaceré dôležité svedectvá. Osobne som vám chcel predstaviť niektoré myšlienky a dnes pre vás lámem chlieb Slova a Eucharistie v istote, ktorú zdieľame spoločne, že bez Krista, Slova a Chleba života, nemôžeme nič urobiť (porov. Jn 15,5). Som rád, že sa toto stretnutie koná v kontexte mesiaca október, týždeň pred Svetovým dňom misií. Tento deň nás odvoláva na správny univerzálny rozmer novej evanjelizácie v rovnováhe s misiou ad gentes.

Zo srdca pozdravujem všetkých vás, ktorí ste prijali pozvanie Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie. Osobitne pozdravujem a ďakujem predsedovi tohto nového dikastéria, Mons. Salvatorovi Fisichellovi, a jeho spolupracovníkom.

Vráťme sa však teraz k biblickým čítaniam, v ktorých sa dnes k nám prihovára Pán. Prvé čítanie, vzaté z knihy Izaiáša, nám hovorí o tom, že Boh je jeden, je jediný. Niet iných bohov okrem Pána a aj mocný Kýrus, perzský vládca, je len súčasťou veľkého obrazu, ktorý pozná iba Boh. Toto čítanie nám ponúka teologický zmysel histórie. Epochálne prevraty, povstania veľkých mocností, všetky stoja pod najvyššou vládou Boha. Žiadna pozemská moc ho nemôže nahradiť. Teológia histórie je dôležitým aspektom, podstatou novej evanjelizácie, pretože ľudia našich čias, po katastrofálnom období totalitných impérií 20. storočia, potrebujú znovu nájsť komplexný pohľad na svet a na súčasnú dobu. Pohľad skutočne slobodný a pokojný. Ten pohľad, ktorý II. vatikánsky koncil ponúkol vo svojich dokumentoch, a ktorý moji predchodcovia Boží služobník Pavol VI. a blahoslavený Ján Pavol II. naznačili svojim učením.

Druhé čítanie je začiatok Prvého listu Solúnčanom. Už toto je veľmi sugestívne, pretože sa jedná o najstarší list, ktorý sme dostali od najväčšieho evanjelizátora všetkých čias, apoštola Pavla. On nám mimochodom hovorí, že ohlasovanie evanjelia sa nerobí izolovaným spôsobom. Aj on mal svojich spolupracovníkov Silvána a Timotea (porov. 1 Sol 1,1) a mnohých iných. Hneď dodáva ďalšiu dôležitú vec: ohlasovanie musí vždy predchádzať, sprevádzať a nasledovať modlitba. Ako píše: „Ustavične vzdávame vďaky Bohu za vás všetkých, keď si na vás spomíname vo svojich modlitbách“ (v. 2). Potom nám apoštol hovorí, dobre si vedomý skutočnosti, že členov komunity si nevyvolil on, ale Boh: „Vieme, bratia, Bohom milovaní, o vašom vyvolení“ (v. 4). Každý misionár evanjelia musí vždy pamätať na túto pravdu: Je to Pán, ktorý sa dotýka sŕdc svojim Slovom a Duchom, povolávajúc ľudí k viere a do spoločenstva v Cirkvi. Nakoniec nám Pavol zanecháva jedno dôležité poučenie, získané na základe svojej skúsenosti. Ako píše: „lebo naše evanjelium neprišlo k vám iba v slovách, ale aj v moci a v Duchu Svätom a v celej plnosti; veď viete, akí sme boli medzi vami kvôli vám“ (v. 5). Pre to, aby bola evanjelizácia úspešná, potrebuje silu Ducha, ktorý oživuje ohlasovanie a prebýva v tom, kto nosí v sebe tú „plnú istotu“ o ktorej hovorí apoštol. Tento termín „istota“ je v gréckom origináli pleroforìa: termín, ktorý nevyjadruje iba subjektívnu a psychologickú stránku, ale skôr plnosť, vernosť, úplnosť – v tomto prípade ohlasovania Krista. Ohlasovanie, na to, aby sa uskutočnilo a ostalo verné, si vyžaduje, aby bolo sprevádzané znakmi a gestami rovnako ako Ježišovo kázanie. Slovo, Duch a istota – takto chápaná – sú teda neoddeliteľné a napomáhajú efektívnemu šíreniu evanjeliovej zvesti.

Teraz sa zastavíme pri úryvku z evanjelia. Jedná sa o legitimitu platenia daní cisárovi, ktorá zahŕňa tú slávnu Ježišovu odpoveď: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22,21). Ale prv, než sa dôjde k tejto odpovedi, je jedna pasáž, ktorá odkazuje na tých, ktorí majú úlohu evanjelizovať. Tí, ktorí prišli za Ježišom – učeníci farizejov a herodiáni –, sa naňho obracajú s akýmsi ocenením, keď hovoria: „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste. Neberieš ohľad na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka“ (v. 16). Práve toto potvrdenie, hoci bolo pokrytecké, musí pritiahnuť našu pozornosť. Učeníci farizejov a herodiáni neveria v to, čo hovoria. Tvrdia to iba ako captatio benevolentiae,(zachytiť pozornosť) aby boli vypočutí, ale ich srdce je veľmi vzdialené tejto pravde. Práve, že chcú Ježiša chytiť do pasce, aby ho mohli obviniť. Pre nás je však toto tvrdenie veľmi vzácne. Ježiš v skutočnosti je pravdou a učí o Božej ceste podľa pravdy a nie že by bol niekomu podriadený. On sám je tou „Božou cestou“, po ktorej sme povolaní kráčať. Môžeme si tu pripomenúť Ježišove slová z Jánovho evanjelia: „Ja som cesta, pravda a život“ (14,16). Do tohto prináša svetlo Augustínov komentár: „Bolo nevyhnutné, aby Ježiš povedal: «Ja som cesta, pravda a život», pretože ak sa raz spoznala cesta, ostalo spoznať cieľ. Cesta viedla k pravde, viedla k životu ... A my kam ideme ak nie k Nemu? A akou cestou kráčame ak nie skrze Neho?“ (In Jn 69,2). Noví evanjelizátori sú ako prví povolaní kráčať touto Cestou, ktorou je Kristus, aby dali spoznať iným krásu evanjelia, ktoré dáva život. Na tejto ceste sa nekráča osamote, ale v spoločenstve: skúsenosť spoločenstva a bratského priateľstva, ktoré ponúkame tým, s ktorými sa stretávame, aby mali účasť na našej skúsenosti s Kristom a s jeho Cirkvou. Preto svedectvo spojené s ohlasovaním môže otvoriť srdcia tým, ktorí hľadajú pravdu, aby mohli spoznať zmysel svojho vlastného života.

Teraz krátka úvaha nad základnou otázkou platenia daní cisárovi. Ježiš odpovedá s prekvapujúcim politickým realizmom, spojeným s teocentrizmom prorockej tradície. Daň cisárovi sa platí, pretože na minci je jeho vyobrazenie; ale človek, každý človek v sebe nosí iný obraz, obraz Boha. Preto jemu a iba jemu môže každý vďačiť za svoju existenciu. Cirkevní otcovia, vychádzajúc z faktu, že Ježiš poukázal na cisárov obraz na minci, interpretovali túto stať vo svetle základného kontextu človeka stvoreného na Boží obraz, ktorý sa nachádza v prvej kapitole knihy Genezis. Istý neznámy autor píše: „Obraz Boha nie je odtlačok na zlate ale v ľudskom pokolení. Cisárova minca je zlato, tá Božia je ľudstvo ... Preto daj svoje materiálne bohatstvo cisárovi, ale zachovaj pre Boha jedinú nevinnosť svojho svedomia, kde je Boh kontemplovaný ... Cisár rozkázal, aby bol jeho obraz na každej minci, ale Boh si vyvolil človeka, ktorého stvoril, aby bol odrazom jeho slávy“ (Anonym, Nedokončené dielo na Matúša, kázeň 42). Svätý Augustín použil tento odkaz vo svojich kázňach niekoľko krát: „Ak cisár požaduje svoj obraz na minci – potvrdzuje -, nepožaduje aj Boh od človeka, aby bol Boží obraz v ňom?“ (En. in Ps., Žalm 94,2). A ešte: „Ako sa vracia cisárovi minca, tak sa Bohu vracia duša ožiarená a označená svetlom jeho tváre ... Kristus teda prebýva v ľudskom vnútri“ (tamtiež, Žalm 4,8).

Toto Ježišovo slovo je plné antropologického obsahu a nemôže sa jednoducho redukovať iba na politické spektrum. Cirkev sa preto neobmedzuje iba na to, aby ľuďom pripomínala správny rozdiel medzi sférou autority cisára a Boha, medzi politickou oblasťou a tou náboženskou. Poslaním Cirkvi, tak ako Kristovým poslaním, je hovoriť o Bohu, pamätať na jeho suverénnosť a pripomínať všetkým, osobitne kresťanom, že stratili svoju vlastnú identitu, Božie právo na všetko to, čo mu patrí, a tým je náš život.

Práve kvôli tomu, aby sa dal nový impulz misionárskej úlohe celej Cirkvi vyviesť ľudí z púšte, v ktorej sa často nachádzajú, smerom k miestu života, priateľstvu s Kristom, ktorý nám dáva život v plnosti, chcel by som oznámiť pri tejto eucharistickej slávnosti svoje rozhodnutie vyhlásiť „Rok viery“, ktorý priblížim v nasledujúcom Apoštolskom liste. Tento rok sa začne 11. októbra 2012, na 50. výročie otvorenia II. vatikánskeho koncilu a potrvá do 24. novembra 2013, slávnosti Krista Kráľa celého vesmíru. Bude to moment vďačnosti a práce na stále plnšom obrátení sa k Bohu, pre posilnenie našej viery v

neho a pre jeho radostné ohlasovanie človeku dnešnej doby.

Drahí bratia a sestry, vy ste tými protagonistami novej evanjelizácie, ktorú Cirkev prijala a vedie ďalej nie bez ťažkostí, ale s rovnakým entuziazmom ako mali prví kresťania. Na záver si privlastním slová apoštola Pavla, ktoré sme počuli: vzdávam vďaky Bohu za vás všetkých a uisťujem vás, že na vás pamätám vo svojich modlitbách, vedomý si vašej odhodlanosti vo viere, vašej dobročinnej lásky a vašej stálej dôvery v nášho Pána Ježiša Krista. Nech Panna Mária, ktorá sa nebála odpovedať „áno“ na Pánovo Slovo a potom, čo počala, sa vydala na cestu plná radosti a dôvery, nech je vždy vaším vzorom a vašou sprievodkyňou. Učte sa od Pánovej a našej Matky byť zároveň pokorní a odvážni; jednoduchí a opatrní; mierni a silní, ale nie silou sveta, lež silou pravdy.

Preložil: Jozef Šofranko

( TK KBS, RV js; ml ) 20111016009   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]