Príhovor Svätého Otca Benedikta XVI. pri stretnutí s moslimskou komunitou. TK KBS ho prináša v plnom znení.Pán prezident, dámy a páni, drahí priatelia,
Milí moslimskí priatelia!
Teším sa, že ako zástupcov rozličných moslimských spoločenstiev v Nemecku Vás tu môžem dnes privítať. Zo srdca ďakujem profesorovi Mouhanadovi Khorchideovi za priateľské slová pozdravu. Ukázali mi, ako vzrástlo medzi Katolíckou cirkvou a moslimskými spoločenstvami v Nemecku ovzdušie rešpektu a dôvery.
Berlín je vhodným miestom na takéto stretnutie nielen preto, že tu sa nachádzajú najstaršie mešity na nemeckej pôde, ale tiež preto, lebo v Berlíne žije v porovnaní so všetkými ostatnými mestami v Nemecku najviac moslimov.
Prítomnosť početných moslimských rodín sa stal od 70. rokov minulého storočia rastúcim znakom tejto krajiny. Avšak bude potrebné, ustavične pracovať na vzájomnom lepšom spoznávaní a porozumení. To nie je dôležité len pre pokojné spolužitie, ale tiež ako podiel, o ktorý sa má pokúsiť každý kvôli budovaniu verejného blaha v tejto spoločnosti.
Mnohí moslimovia prikladajú veľký význam náboženskému rozmeru života. To sa niekedy chápe ako provokácia v spoločnosti, ktorá sa prikláňa k tomu, aby vytisla tento aspekt na okraj alebo aby bol chápaný nanajvýš v oblasti osobných rozhodnutí jednotlivca.
Katolícka cirkev sa rozhodne zasadzuje za to, aby sa dostalo primeraného uznania verejnému rozmeru náboženskej príslušnosti. V prevažne pluralistickej spoločnosti nie je táto požiadavka bezvýznamná. Avšak treba dbať na to, aby tento rešpekt voči iným ostával jednostaj badateľný. Vzájomný rešpekt jedného voči druhému rastie len v zhode niektorých neodnateľných hodnôt, ktoré sú vlastné ľudskej prirodzenosti, najmä nedotknuteľná dôstojnosť každej jednotlivej osoby. Táto zhoda neobmedzuje prejav rozličných náboženstiev; naopak dovoľuje každému človeku tvorivo svedčiť, v čo verí, nevyhýbajúc sa porovnávaniu s inými.
V Nemecku – ako v mnohých iných, nielen západných krajinách – je tento všeobecný východiskový rámec daný ústavou, ktorej právny obsah je záväzný pre každého občana, bez ohľadu na to, či je alebo nie je členom spoločenstva veriacich.
Zaiste je diskusia o najlepšej formulácii princípov ako verejnom vykonávaní náboženských obradov ďalekosiahla a stále otvorená, avšak je významnou skutočnosťou, že ústava ju vyjadruje teraz už viac než 60 rokov podnes platným spôsobom (porov. Čl. 4, 2 nemeckej ústavy). Nachádzame v nej predovšetkým onen spoločný étos, ktorý je základom ľudského spolužitia a ktorý istým spôsobom formuje tiež zdanlivo len formálne pravidlá fungovania inštitucionálnych orgánov a demokratického života.
Mohli by sme sa opýtať, prečo sa takýto text, ktorý bol vypracovaný v radikálne odlišnom historickom období, teda v takmer jednotnej kresťanskej kultúrnej situácii, prispôsobuje dnešnému Nemecku, ktoré žije v situácii globalizovaného sveta a je ovplyvnené zrejmým pluralizmom v oblasti náboženského presvedčenia.
Zdá sa mi, že dôvodom je skutočnosť, že otcom ústavy v onom dôležitom okamilu bolo celkom jasné, že treba nájsť obzvlášť solídny základ, na ktorom by sa mohli všetci občania znovu nájsť. Tým, že takto konali, neupustili od vlastnej náboženskej príslušnosti; pre nemálo z nich bol kresťanský obraz človeka pravou inšpirujúcou silou. Vedeli však, že musia jednať s ľuďmi iných konfesií a tiež s ľuďmi bez náboženského zázemia: Spoločný základ sa našiel v uznaní niektorých neodňateľných práv, ktoré sú vlastné ľudskej prirodzenosti a predchádzajú každú pozitívnu formuláciu.
Takto bol položený v značne homogénnej spoločnosti základ, ktorý dnes považujeme za platný vo svete ovplyvnenom pluralizmom. Základ, ktorý v skutočnosti ukazuje tiež takémuto pluralizmu svoje zjavné hranice: Nie je totiž mysliteľné, aby sa spoločnosť dlhodobo mohla udržať bez konsenzu o základných etických hodnotách.
Milí priatelia! Na základe toho, čo som tu naznačil, sa mi zdá, že je možná plodná spolupráca medzi kresťanmi a moslimami. A tým prispejeme k budovaniu spoločnosti, ktorá je v mnohých ohľadoch odlišná podľa toho, čo sme si priniesli z minulosti. Ako ľudia viery môžeme vychádzajúc zo svojich doterajších presvedčení dať dôležité svedectvo v mnohých rozhodujúcich oblastiach spoločenského života. Myslím tu napr. na ochranu rodiny na základe manželského spolužitia, na úctu k životu v každom období jeho prirodzeného vývoja alebo na podporu väčšej sociálnej spravodlivosti.
Aj preto považujem za dôležité sláviť deň reflexie, dialógu a modlitby za pokoj a spravodlivosť vo svete. A to chceme uskutočniť nasledujúceho 27. októbra, 25 rokov po historickom stretnutí v Assisi, ktoré sa konalo pod vedením môjho predchodcu, blahoslaveného pápeža Jána Pavla II. Týmto stretnutím chceme jednoduchým spôsobom vyjadriť, že my ako ľudia viery našim mimoriadnym spôsobom prispievame k budovaniu lepšieho sveta, pričom pre účinnosť našich skutkov zároveň uznávame nutnosť rastu v dialógu a vo vzájomnej úcte.
S týmito myšlienkami Vám ešte raz posielam svoj srdečný pozdrav a ďakujem Vám za toto stretnutie, ktoré je obohatením pre pobyt v mojej vlasti.
Vďaka za Vašu pozornosť!
Preložila: Ľubica Hricová
