Vatikán/Španielsko (19. augusta, RV) - Po príhovore Svätého Otca rehoľným sestrám na nádvorí monumentálneho komplexu kláštora v El Escoriale sa pápež okolo poludnia premiestnil do Baziliky sv. Vavrinca, kde sa stretol s mladými univerzitnými pedagógmi. Po úvodných slovách kardinála Rouca Varelu a jedného z mladých univerzitných pedagógov vystúpil chlapčenský spevácky zbor, po ktorom sa prítomným prihovoril Svätý Otec: Kardinál arcibiskup Madridu,
ctihodní bratia v biskupskej službe,
drahí pátri augustiniáni,
vážení pedagógovia,
vážené autority,
drahí priatelia,
s veľkou túžbou som očakával toto stretnutie s vami, mladými pedagógmi španielskych univerzít, ktorí poskytujete významnú spoluprácu pri šírení pravdy, za nie je vždy ľahkých okolností. Srdečne vás pozdravujem a ďakujem za láskavé slová privítania, rovnako ako aj za predvedenú hudbu veľkej umeleckej hodnoty, ktorá nádherne zaznela v tomto kláštore ako výrečný svedok stáročí života modlitby a štúdia. Na tomto symbolickom mieste sa harmonicky spája rozum a viera v strohých kameňoch, ktoré boli osadené do tvaru jedného z najslávnejších monumentov Španielska. So zvláštnou záľubou zdravím tiež tých, ktorí sa v týchto dňoch v Avile zúčastnili na Svetovom kongrese katolíckych univerzít na tému: „Identita a poslanie katolíckej univerzity“.
Keď som tu spolu s vami, v mysli sa vraciam k svojim prvým krokom, keď som bol profesorom na univerzite v Bonne. I keď bolo vtedy vidieť mnohé jazvy vojny a nedostatky materiálnych dobier, všetko bolo prekonané nadšením a oduševneným záujmom, kontaktom s kolegami z rôznych odborov a túžbou odpovedať na základné i hraničné znepokojenia študentov. Toto obdobie na univerzite, ktoré som prežíval spolu s pedagógmi a študentmi, spoločne hľadajúcimi pravdu vo všetkých vedeckých odboroch, alebo, ako by povedal Alfonz X., nazývaný Múdry, toto „dobrovoľné stretnutie učiteľov a študentov s rovnakou túžbou získania poznatkov“ (Siete partidas, partida II, tit. XXXI), objasňuje význam a definíciu univerzity.
V motte týchto Svetových dní mládeže „Zakorenení a postavení na Kristovi, pevní vo viere“ (porov. Kol 2,7), môžete nájsť svetlo pre lepšie pochopenie vašej existencie a vášho poslania. V tomto zmysle, ako som už napísal vo svojom Posolstve mladým na prípravu týchto dní, výrazy „zakorenení“, „postavení“ a „pevní“ naznačujú pevné základy života (porov. č 2).
Avšak, kde nájdu mladí ľudia tieto referenčné body v takej rozdrobenej a nestabilnej spoločnosti? Vládne presvedčenie, že dnes je poslaním univerzitného pedagóga iba formovať kompetentných a efektívnych odborníkov, ktorí dokážu v každom okamihu uspokojiť požiadavky trhu. Tiež sa tvrdí, že jediná vec, ktorá musí dominovať v súčasnosti, sú čisto technické schopnosti. Samozrejme, že tento utilitárny pohľad na vzdelanie – aj univerzitné – sa dnes skutočne šíri najmä mimo oblasti univerzít. Avšak vy, ktorí ste podobne ako ja zažili univerzitný život a ktorí teraz pôsobíte ako univerzitní pedagógovia, bez pochýb cítite túžbu po niečom vyššom, čo korešponduje so všetkými dimenziami tvoriacimi človeka. Vieme, že ak len samotná utilita a bezprostredný pragmatizmus sú hlavnými kritériami pre rast, môžu nastať dramatické straty: bezmedzné zneužívanie vedy až po totalitaristickú politiku. Možno ich ľahko spozorovať tam, kde je minimalizované akékoľvek kritérium, ktoré by presahovalo jednoduchú kalkuláciu moci. Naopak, geniálna myšlienka univerzity je práve to, čo nás chráni od takejto redukovanej a skreslenej vízie ľudstva.
V skutočnosti univerzita bola a stále je povolaná byť domovom, kde sa vždy hľadá pravda, ktorá je človekovi vlastná. Z tohto dôvodu, a nie náhodou, práve Cirkev podporuje akademické inštitúcie, pretože kresťanská viera hovorí o Kristovi ako o Logose, skrze ktorého bolo všetko stvorené (porov. Jn 1,3) a o ľudskej bytosti, stvorenej na obraz a podobu Boha. Táto dobrá zvesť objasňuje racionalitu všetkého stvorenia a pozerá na človeka ako na bytosť, ktorá má účasť na tejto racionalite a môže ju rozpoznať. Univerzita preto stelesňuje ideál, ktorý nesmie byť skreslený ani z ideologických dôvodov, ktoré by boli uzavreté racionálnemu dialógu, ani pre servilnosť utilitaristickej logiky trhu, ktorá vidí človeka len ako obyčajného spotrebiteľa.
Hľa, toto je vaša dôležitá a životná úloha. Vy ste tí, ktorí majú tú česť a
zodpovednosť odovzdávať univerzitný ideál: ideál, ktorý ste dostali od vašich predchodcov, z ktorých mnohí boli pokorní nasledovníci evanjelia a ktorí, ako takí, sa premenili na velikánov ducha. Musíme sa cítiť byť ich pokračovateľmi v dejinách celkom odlišných, ale v ktorých základné otázky ľudskej bytosti aj naďalej neustále vyžadujú našu pozornosť a nútia nás ísť stále ďalej. Cítime, že nás spája reťaz mužov a žien, ktorí sa usilovali o to, aby bola viera šírená a aby bola uctievaná ľudským rozumom. A spôsob ako to uskutočňovať nespočíva len v jej vyučovaní, ale ešte viac v jej prežívaní, stelesňovaní, rovnako ako sa vtelilo Slovo – Logos – aby si urobilo príbytok medzi nami. V tomto zmysle mladí ľudia potrebujú autentických učiteľov; osoby otvorené voči absolútnym pravdám v rôznych oblastiach poznania, ktorí vedia počúvať a žiť týmto interdisciplinárnym dialógom; ľudí, ktorí sú predovšetkým presvedčení o ľudskej schopnosti pokračovať na ceste k pravde. Mladosť je výnimočným časom na hľadanie a na stretnutie sa s pravdou. Ako už Platón povedal: „Hľadaj pravdu pokiaľ si mladý, pretože ak to nebudeš robiť, potom sa ti vyšmykne z rúk“ (Parmenide, 135d). Táto vysoká ašpirácia je najcennejšia vec, ktorú môžete odovzdať osobným a živým spôsobom vašim študentom, a nie len nejaké anonymné a účelové techniky alebo niektoré suché dáta, využívané iba funkčným spôsobom.
Vrúcne vás preto vyzývam, aby ste nikdy nestrácali túto vnímavosť a smäd po pravde, aby ste nezabúdali, že vyučovanie nie je len suché zadeľovanie obsahu, ale formácia mladých, ktorých je potrebné chápať a vyhľadávať. Musíte v nich vzbudzovať smäd po pravde, ktorý pociťujú vo svojom vnútri, a tiež túžbu prekračovať seba samých. Buďte im podporou a posilou.
Z tohto dôvodu je nevyhnutné mať v prvom rade na pamäti, že cesta k plnej pravde si vyžaduje celú ľudskú bytosť: je to cesta inteligencie i lásky, rozumu i viery. Nemôžeme pokročiť v poznaní niečoho, ak nebudeme podnecovaní láskou, a nemôžeme milovať, ak v tom nespozorujeme niečo rozumného, pretože „inteligencia a láska nie sú vzájomne oddelené: láska je bohatá na inteligenciu a inteligencia je plná lásky“ (Caritas in veritate, 30). Ak sú spojené pravda a dobro, potom je tiež spojené poznanie a láska. Z tejto jednoty vyplýva súdržnosť života a myslenia, príkladnosť, ktorou sa má vyznačovať každý dobrý vychovávateľ.
Po druhé je treba vziať do úvahy, že tá istá pravda je vždy vznešenejšia než naše ciele. Môžeme ju hľadať a blížiť sa k nej, ale nemôžeme ju celkom vlastniť, alebo ešte lepšie: pravda nás vlastní a motivuje. V intelektuálnej a pedagogickej činnosti je pokora nevyhnutnou čnosťou, ktorá nás chráni pred samoľúbosťou zatvárajúcou prístup k pravde. Nesmieme priťahovať študentov k nám samotným, ale posielať ich k tej pravde, ktorú všetci hľadáme. V tejto úlohe nech vám pomáha Pán, ktorý vás žiada, aby ste boli prostí a účinní ako soľ, ako svetlo, ktoré bez rozruchu svieti (porov. Mt 5,13-15).
To všetko nás pozýva, aby sme neustále hľadeli na Krista, v ktorého tvári žiari pravda, ktorá nás osvecuje, ale ktorá je tiež cestou, vedúcou k trvalej plnosti, pretože je pocestným, ktorý je po našom boku a svojou láskou nás nesie. V ňom zakorenení budete dobrými vodcami našej mládeže. V tejto nádeji vás zverujem ochrane Panny Márie, Stolici múdrosti, aby z vás urobila spolupracovníkov svojho Syna prostredníctvom života zmysluplného pre vás samotných a plodného na ovocie poznania a viery pre vašich študentov.
Preložil Peter Dufka
