Vatikán (12. júna, RV) - Pápež Benedikt XVI. na slávnosť Zoslania Ducha Svätého celebroval v Bazilike sv. Petra slávnostnú svätú omšu, na ktorej sa zhromaždili tisícky veriacich. Svätý Otec vo svojej homílii povedal:Drahí bratia a sestry!
Slávime dnes veľkú slávnosť – Turíce. Áno, istým spôsobom sú všetky liturgické slávnosti veľkými, ale Turíce sú takými mimoriadnym spôsobom, pretože označujú ten päťdesiaty deň, v ktorom boli zavŕšené veľkonočné udalosti – smrť a vzkriesenie Ježiša Krista – skrze dar Ducha Vzkrieseného Krista. Na Turíce nás Cirkev pripravovala v uplynulých dňoch skrze modlitbu, opakované a intenzívne prosby k Bohu o znovuvyliatie Ducha Svätého na nás. Cirkev tak znovu prežívala to, čo sa udialo na jej začiatku, keď apoštoli – zhromaždení v jeruzalemskom večeradle – „všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi“ (Sk 1,14). S pokorou a dôverou boli zhromaždení a očakávali naplnenie Otcovho prísľubu zjaveného im Ježišom: „vy budete o niekoľko dní pokrstení Duchom Svätým... keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu... (Sk 1,5.8).
V liturgii Turíc, sme počuli opis zrodenia Cirkvi zo Skutkov apoštolov (porov. Sk 2,1-11), a žalm 104 – vzdávanie chvál celého stvorenia Duchu Stvoriteľovi, ktorý všetko vykonal s múdrosťou: „Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! Všetko si múdro urobil. Zem je plná tvojho stvorenstva... Pánova chvála nech trvá naveky; zo svojich diel nech sa teší Pán“ (Ž 104, 24.31). Čo nám Cirkev chce povedať? Duch – Stvoriteľ všetkého a Duch Svätý, ktorého Kristus nechal zostúpiť od Otca na komunitu učeníkov, je ten istý: stvorenie a vykúpenie vzájomne a neoddeliteľne vo svojej hĺbke vytvárajú jediné mystérium lásky a spásy. Duch Svätý je predovšetkým Duchom Stvoriteľom a teda Turíce sú sviatkom stvorenia. Pre nás kresťanov je svet výsledkom diela Božej lásky, ktorý vykonal všetky veci a z ktorých sa On následne teší, pretože „boli dobré“ a „veľmi dobré“ (porov. Gn 1,1-31). Boh teda nie je totálne Iný, nie je Nepomenovateľný a
Tajomný. Boh sa zjavuje, má tvár, Boh je rozum, Boh je vôľa, Boh je láska, Boh je krása. Viera v Ducha Stvoriteľa a viera v Ducha, ktorého vzkriesený Kristus daroval apoštolom – a dáva aj každému z nás, sú teda neoddeliteľne spojené.
Dnešné druhé čítanie a evanjelium nám ukazujú toto spojenie. Duch Svätý je tým, ktorý nám umožňuje spoznať v Kristovi Pána a robí nás schopnými vyznať vieru Cirkvi: „Ježiš je Pán“ (porov. 1Kor 12, 3b). Pán je titul pripisovaný v Starom zákone Bohu, titul, ktorý počas čítania Biblie nahrádzal jeho nevysloviteľné meno. Vyznanie viery Cirkvi nie je ničím iným ako rozvinutím toho, čo sa hovorí v tomto jednoduchom tvrdení: „Ježiš je Pán“. Týmto vyznaním viery nám sv. Pavol hovorí, že ide práve o slovo a dielo Ducha Svätého. Ak chceme byť Duchu Svätom, musíme priľnúť k tomuto vyznaniu viery urobiac ho naším, prijmúc ho ako naše slovo, pripájame sa k dielu Ducha Svätého. Vyjadrenie „Ježiš je Pán“ možno chápať v dvoch významoch. Znamená: Ježiš je Boh a zároveň Boh je Ježiš. Duch Svätý osvecuje túto reciprocitu: Ježiš má Božiu dôstojnosť a Boh má ľudskú tvár Ježiša. Boh sa ukazuje v Ježišovi a tým nám dáva pravdu o nás samých. Nechať sa v hĺbke osvietiť týmto slovom – v tom spočívajú Turíce. Odriekajúc Krédo – Vyznanie viery vstupujeme do mystéria prvých Turíc: od pomätenia v Babylone, pri ktorom jednotlivé hlasy proti sebe vykrikovali, sa udeje radikálna premena: z mnohosti sa stane rôznorodá jednota, vďaka zjednocujúcej sile veľkej Pravdy vzrastá pochopenie. V Kréde, ktoré nás zjednocuje, hoci sme zo všetkých kútov zeme – Duch Svätý koná spôsobom, že si rozumieme i napriek rozdielnosti jazykov skrze vieru, nádej a lásku – sa vytvára nové spoločenstvo Božej Cirkvi.
Evanjeliový úryvok nám nakoniec ponúka úžasný obraz k objasneniu spojenia medzi Ježišom, Duchom Svätým a Otcom: Duch Svätý je opísaný ako dych vzkrieseného Ježiša Krista (porov. Jn 20,22). Evanjelista Ján používa obraz z opisu stvorenia, v ktorom sa hovorí, že Boh vdýchol do nozdier človeka dych života (porov. Gn 2,7). Boží dych je život. Teraz Pán vdychuje do našej duše nový dych života, Ducha Svätého, svoju najvnútornejšiu podstatu a týmto spôsobom nás prijíma do Božej rodiny. Krstom a sviatosťou birmovania nám daroval tento dar výnimočným spôsobom, sviatosťami Eucharistie a zmierenia sa neustále opakuje: Pán vdychuje do našej duše dych života. Všetky sviatosti – každá svojím špecifickým spôsobom – udeľujú človeku Boží život vďaka Duchu Svätému, ktorý v nich pôsobí.
V dnešnej liturgii si všimnime ešte jedno prepojenie. Duch Svätý je Stvoriteľ a v tom istom čase je Duchom Ježiša Krista a to takým spôsobom, že Otec, Syn a Duch Svätý sú tým istým a jediným Bohom. Vo svetle prvého čítania môžeme dodať: Duch Svätý oživuje Cirkev, ona nie je odvodená od ľudskej vôle, od zmýšľania, zručností človeka a jeho organizačných schopností, pretože ak by to bolo tak, už dávno by zanikla, tak ako postupne každý ľudský výtvor. Ona naopak je Kristovým telom, oživovaným Duchom Svätým. Obrazy vetra a ohňa, použité sv. Lukášom k zobrazeniu príchodu Ducha Svätého (porov. Sk 2,2-3) pripomínajú Sinaj, kde sa Boh zjavil izraelskému ľudu a ponúkol mu zmluvu: „vrch Sinaj bol celkom zahalený v dyme“ - píše sa v Knihe Exodus – „lebo Pán zostúpil naň v ohni...“ (Ex 19,18). Vskutku Izrael oslavoval päťdesiaty deň po Pasche (ktorá bola spomienkou na útek z Egypta) ako sviatok Sinaja, teda sviatok Zmluvy. Keď sv. Lukáš hovorí o ohnivých jazykoch pre opísania Ducha Svätého, odvoláva sa na starú Zmluvu vytvorenú na základe zákonov prijatých Izraelitmi na Sinaji. Tak udalosť Turíc je opísaná ako nový Sinaj, ako dar novej Zmluvy, v ktorej je zmluva s Izraelom rozšírená na všetkých ľudí zeme, pričom zaniká kostnatosť starej Zmluvy a zjavuje sa jej srdce – sväté a nemeniace sa, teda láska, ktorú práve Duch Svätý odovzdáva a rozširuje, láska, ktorá objíma všetko. V tom istom čase sa zákon rozširuje, otvára sa a pritom sa však stáva jednoduchším: je to Nový zákon, ktorý Duch Svätý „vpíše“ do sŕdc všetkých, ktorí veria v Krista. Rozšírenie zmluvy na všetkých ľudí zeme je sv. Lukášom zdôraznené skrze veľký zoznam rôznych národov vtedajšej epochy (porov. Sk 2,9-11). Týmto je nám povedaná veľmi dôležitá vec, že Cirkev je katolíckou už od prvého okamihu, že jej univerzálnosť nie je ovocím následného spájania rôznych komunít. Už od prvého okamihu ju Duch Svätý vytvoril ako Cirkev všetkých národov. Ona objíma celý svet, prekonáva všetky hranice, rasy, spoločnosti a národa, búra všetky bariéry a zjednocuje ľudí vo vyznaní, že Boh je jeden v troch osobách. Od svojho počiatku je Cirkev jednou, katolíckou a apoštolskou. Toto je jej skutočná prirodzenosť a ako taká musí byť uznaná. Ona je svätou, nie vďaka vlastnostiam jej členov, ale pretože sám Boh ju svojím Duchom vytvoril a navždy ju posväcuje.
Nakoniec nám dnešné evanjelium odovzdáva toto nádherné vyjadrenie: „Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána“ (Jn 20,20). Tieto slová sú hlboko ľudské. Stratený priateľ je opäť tu a tí, ktorí predtým smútili, sa tešia. No ono hovorí ešte oveľa viac: tento stratený priateľ sa nevrátil z akéhosi zvyčajného miesta, ale z noci smrti; a On ju prekonal! On nie je ktokoľvek, ale je Priateľ a zároveň Ten, ktorý je Pravdou, ktorá oživuje ľudí. A to, čo dáva, nie je akákoľvek radosť, ale radosť v plnosti – dar Ducha Svätého. Áno, je krásne žiť, pretože som milovaný a samotná Pravda ma miluje. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. Dnes na Turíce toto vyjadrenie určené aj pre nás, pretože vo viere ho môžeme uvidieť; vo viere On prichádza medzi nás a aj nám ukazuje ruky a bok a my sa tešíme. Preto sa chceme modliť: Pane, ukáž sa! Daruj nám svoju prítomnosť a budeme mať ten najkrajší dar: tvoju radosť. Amen.
Preložil: Ľubomír Rebek
