Vatikán (1. decembra, RV) – Generálna audiencia Benedikta XVI. bola dnes predpoludním v Aule Pavla VI. vo Vatikáne. Svätý Otec hovoril v katechéze o sv. Juliane z Norwichu, ktorá bola príkladom veľkej dôvery v Božiu prozreteľnosť. Drahí bratia a sestry,
veľmi rád si stále spomínam na apoštolskú cestu do Veľkej Británie v septembri tohto roku. Anglicko je krajinou, ktorá dala svetu mnoho vynikajúcich osobností: ich svedectvo a náuka zdobia dejiny celej Cirkvi. Jednou z nich, uctievanou tak v katolíckom, ako aj v anglikánskom spoločenstve, je mystička Juliana z Norwichu, o ktorej budem dnes hovoriť.
Nie veľmi početné správy, čo máme o jej živote, pochádzajú z knihy, v ktorej táto ušľachtilá a zbožná žena zozbierala obsah svojich videní: volá sa Zjavenia Božej lásky. Vime, že žila približne v čase od roku 1342 do roku 1430 – teda v období ťažkom tak pre Cirkev, ktorá bola rozdelená schizmou nasledujúcou po pápežovom návrate z Avignonu, ako aj pre ľudí, ktorí trpeli v dôsledku dlhej anglicko-francúzskej vojny. Boh však ani v čase trápenia neprestáva vzbudzovať veľké postavy – akou bola aj Juliana z Norwichu – aby povolávali ľudí k mieru, k láske a k radosti.
V roku 1373, pravdepodobne trinásteho mája, ako sama rozpráva, ju neočakávane postihla ťažká choroba a v priebehu troch dní sa zdalo, že zomrie. Keď jej kňaz, ktorého povolali zaopatrovať, ukázal kríž, Juliana nielenže okamžite vyzdravela, ale navyše dostala 16 zjavení, ktoré následne potom spolu s komentármi zapísala vo svojej knihe Zjavenia Božej lásky. Sám Pán jej o pätnásť rokov neskôr vysvetlil zmysel týchto videní. „Chcela by si vedieť, čo mal na mysli Pán a aký je význam tohto zjavenia? Vedz teda: Pán ti chcel prejaviť lásku. Kto ti to zjavuje? Láska. Prečo ti to zjavuje? Pre lásku... Tak som sa naučila, že náš Pán je láska“ (Giuliana di Norwich, Il libro delle rivelazioni, Milano 1997, kap. 86, str. 320).
Inšpirovaná Božou láskou, Juliana urobila vo svojom živote radikálnu zmenu. Na spôsob dávnych pustovníkov sa rozhodla žiť v cele – neďaleko kostola svätého Juliána v meste Norwich, ktoré v tom čase bolo dôležitým strediskom poblíž Londýna. Je možné, že meno Juliana prijala práve od svätca, ktorému bol zasvätený kostol, kde žila mnohé roky – až do svojej smrti. Azda nás prekvapuje, ba možno zaráža jej rozhodnutie žiť v samote a v uzavretí. Nebola však jedinou, ktorá takto konala: v tých časoch sa mnoho žien podujalo tak žiť, nasledujúc rehoľné pravidlá napísané osobitne a konkrétne pre každú z nich: jedným príkladom je trebárs regula svätého Erléda z Rievaulx. Pustovníčky sa vo svojich celách venovali modlitbe, meditácii a štúdiu. Takýmto spôsobom v nich dozrievala mimoriadna ľudská i náboženská citlivosť, pre ktorú si ich ľudia veľmi vážili. Muži i ženy každého veku a zo všetkých spoločenských vrstiev za nimi prichádzali s prosbami o radu alebo túžiac po úteche – a zbožne potom ich od pustovníčok prijímali. Nebolo to teda individualistické rozhodnutie; práve vďaka Pánovej blízkosti v nich dozrievala schopnosť dávať rady mnohým a pomáhať tým, čo zápasili s ťažkosťami tohto života.
Vieme, že aj Julianu často navštevovali, ako o tom možno čítať v autobiografii istej horlivej kresťanky tých čias – Margery Kempe, ktorá v roku 1413 prišla do Norwichu prosiť o radu pre svoj duchovný život. Tu vidíme, prečo Julianu, kým ešte žila, volali tak, ako to má teraz napísané na náhrobnom kameni: „Matka Juliana“. Stala sa matkou pre mnohých.
Ženy a muži, ktorí odchádzajú do samoty, aby žili v spoločenstve s Bohom, práve vďaka tomuto svojmu rozhodnutiu získavajú neobyčajnú schopnosť spolucítiť s bolesťami a slabosťami druhých. Priateľky a priatelia Boží majú dar múdrosti, akú svet, od ktorého sa vzdialili, nemá. S láskavosťou sa o ňu delia s tými, čo zaklopú na ich dvere. S obdivom a uznaním myslím na ženské i mužské klauzúrované kláštory, ktoré sú dnes viac než kedykoľvek predtým oázami pokoja a nádeje, vzácnym pokladom pre celú Cirkev – predovšetkým v tom, že nám pripomínajú Boží primát a tiež dôležitosť vytrvalej a intenzívnej modlitby pre napredovanie vo viere.
Práve v osamelosti naplnenej Božou prítomnosťou Juliana z Norwichu napísala Zjavenia Božej lásky, z ktorých sa zachovali dve vydania – jedno krátke, pravdepodobne staršieho dáta, a druhé dlhšie. Táto kniha obsahuje optimistický odkaz založený na istote, že Boh nás miluje a jeho Prozreteľnosť chráni. Nachádzame v nej tieto obdivuhodné slová: „Videla som s úplnou istotou..., že Boh nás miloval ešte skôr, než nás stvoril – miloval nás láskou, ktorá nikdy neprestala a trvá naveky. V tejto láske stvoril každé svoje dielo, v tejto láske urobil všetky veci tak, aby nám slúžili a v tejto láske budeme večne žiť... V tejto láske máme teda svoj pôvod a toto všetko raz naveky uvidíme v Bohu. (Il libro delle rivelazioni, kap. 86, str. 320).
Téma Božej lásky sa často opakuje vo videniach Juliany z Norwichu – a ona ju s odvahou prirovnáva k materinskej láske. Jedným z najtypickejších odkazov jej mystickej teológie je práve toto. Nežnosť, starostlivosť a láskavosť Božej dobroty k nám sú tak veľké, že nám, pozemským pútnikom, pripomínajú lásku matky k svojim deťom. A naozaj, aj biblickí proroci niekedy používajú tieto vyjadrenia – pripomínajúce nežnosť, intenzitu a bezvýhradnosť Božej lásky, ktorá sa prejavuje v stvorení i v celých dejinách spásy a vrcholí vo Vtelení Božieho Syna. Boh však i tak presahuje každú ľudskú lásku – ako o tom hovorí prorok Izaiáš: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba“ (Iz 49, 15). Juliana z Norwichu pochopila najdôležitejšie posolstvo pre duchovný život: Boh je láska, a keď sa mu otvoríme s úplnou dôverou a dovolíme, aby riadil celú našu existenciu, všetko premení; nájdeme vtedy pravý pokoj a pravú radosť, ktoré budeme schopní odovzdávať ďalej.
Chcel by som zdôrazniť ešte jednu vec. Katechizmus Katolíckej Cirkvi cituje slová Juliany z Norwichu, keď opisuje postoj katolíckej viery k otázke, ktorá je aj dnes provokačnou pre všetkých veriacich (por. 304-314) Ak je Boh nadovšetko dobrý a vševediaci, ako to, že existuje zlo a trpia nevinní ľudia? Aj svätci, ba práve svätci, si kládli túto otázku. Osvietení vierou, dávajú nám odpoveď, ktorá naše srdce otvára pre dôveru a nádej: v tajomných plánoch svojej Prozreteľnosti Boh dokáže aj zo zla urobiť väčšie dobro – tak, ako píše Juliana z Norwichu: „Z Božej milosti som sa naučila, že musím zostať neochvejná vo viere; teda pevne a dokonale musím veriť, že všetko sa na dobré obráti...“ (Il libro delle rivelazioni, kap. 32, str. 173).
Áno, drahí bratia a sestry, Božie prísľuby sú vždy väčšie, než naše očakávania. Ak Bohu, jeho nekonečnej láske, odovzdáme najčistejšie a najhlbšie túžby nášho srdca, nebudeme sklamaní: „Všetko bude dobré“ a „všetko bude slúžiť na dobré“: toto je konečný odkaz, ktorý máme od Juliany z Norwichu, a ktorý vám tu aj ja dnes predkladám. Ďakujem.
Preklad: Martin Kramara
