Drahí bratia a sestry, „Chlapček sa nám narodil, daný nám je syn“ (Iz 9, 5). To, čo Izaiáš hľadiaci do ďalekej budúcnosti hovorí Izraelu ako útechu v jeho úzkostiach a temnote, anjel žiariaci veľkým svetlom ohlasuje pastierom ako skutočnosť: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán“ (Lk 2, 11). Pán je prítomný. Od tejto chvíle Boh je skutočne „Boh s nami“. Nie je to viac vzdialený Boh, ktorého možno iba akosi vzdialene tušiť za stvorenstvom a prostredníctvom svedomia. Vstúpil do sveta. Je blízky. Vzkriesený Kristus to povedal svojim učeníkom, povedal to nám: „Hľa ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20).
Pre nás sa narodil Spasiteľ: to, čo anjel oznámil pastierom, Boh dnes ohlasuje nám prostredníctvom evanjelia a jeho ohlasovateľov. A to je správa, ktorá nás nemôže nechať ľahostajnými. Ak je pravdivá, všetko sa mení. Ak je pravdivá, tak sa dotýka aj mňa. A preto tak ako pastieri aj ja musím povedať: Hore sa, chcem ísť do Betlehema a vidieť to Slovo, ktoré sa tu stalo prítomným.
Evanjelium nerozpráva príbeh pastierov len tak, bezúčelne. Pastieri ukazujú, ako správne odpovedať na posolstvo, ktoré je adresované aj nám. Čo nám teda hovoria títo prví svedkovia Božieho vtelenia?
O pastieroch bolo v prvom rade povedané, že bdeli, a práve preto, že bdeli, sa posolstvo mohlo k nim dostať. Musíme sa zobudiť, aby toto posolstvo prišlo až k nám. Musíme sa stať skutočne bdelými ľuďmi. Čo to znamená?
Rozdiel medzi tým, kto sníva, a tým, kto bdie, spočíva predovšetkým vo fakte, že ten, kto sníva, sa nachádza v osobitom svete. So svojím „ja“ je uzatvorený vo svete sna, ktorý je iba jeho a nespája ho s ostatnými. Zobudiť sa znamená vystúpiť z tohto osobitého sveta vlastného „ja“ a vstúpiť do spoločnej reality, do pravdy, ktorá ako jediná nás všetkých spája. Konflikt vo svete, vzájomná nezmieriteľnosť pochádzajú zo skutočnosti, že sme uzatvorení v našich vlastných záujmoch a osobných názoroch, v našom vlastnom malom súkromnom svete. Egoizmus - skupinový či individuálny - nás drží vo väzení našich záujmov a túžob, ktoré sú v rozpore s pravdou a rozdeľujú nás navzájom.
Zobuďte sa, hovorí nám evanjelium. Vyjdite von do veľkej spoločnej pravdy, do spoločenstva jediného Boha. Zobudiť sa teda znamená zvýšiť citlivosť na Boha, na tiché znamenia, ktorými nás chce viesť, na mnohé znaky jeho prítomnosti. Sú ľudia, ktorí hovoria, že „nemajú náboženský hudobný sluch“. Schopnosť vnímať Boha je zdanlivo akoby akýmsi talentom, ktorý je niektorým odoprený. A skutočne náš spôsob konania a myslenia, mentalita dnešného sveta, množstvo našich rozličných skúseností môžu zredukovať schopnosť cítiť Boha a obrať nás o „hudobný sluch“ vnímať ho. No napriek tomu je v každej duši - či už skryto, alebo otvorene - prítomné očakávanie Boha, schopnosť stretnúť ho. Aby sme si osvojili túto bdelosť, toto prebudenie sa pre to, čo je podstatné, chceme sa modliť za nás samých i za druhých, za tých, ktorí sa zdajú bez tohto „hudobného sluchu“, ale ktorí napriek tomu živo túžia po tom, aby sa Boh ukázal.
Veľký teológ Origenes povedal: Keby som mal milosť vidieť tak, ako videl Pavol, mohol by som teraz (počas liturgie) kontemplovať veľký zástup anjelov (porov. Lk 23, 9). Je to tak, vo Svätom písme, v posvätnej liturgii nás totiž obklopujú Boží anjeli a svätí. Sám Pán je prítomný medzi nami. Pane, otvor oči našich sŕdc, aby sme sa stali bdelými a vidiacimi, a tak mohli priniesť tvoju blízkosť aj iným!
Vráťme sa však k evanjeliu o narodení. Hovorí, že pastieri, po tom, čo si vypočuli anjelovo posolstvo, si povedali: „Poďme teda do Betlehema a... poponáhľali sa“ (Lk 2, 15 n). „Ponáhľali sa“ - hovorí doslova grécky text. To, čo im bolo oznámené, bolo také dôležité, že museli ísť ihneď. To, čo im bolo oznámené, sa totiž celkom vymykalo bežným veciam. Zmenilo to svet. Narodil sa Spasiteľ. Očakávaný Syn Dávidov prišiel na svet v ich meste. Čo mohlo byť dôležitejšie? Isteže, hnala ich aj zvedavosť, no predovšetkým vzrušenie z toho, že práve im, nepatrným a zdanlivo bezvýznamným ľuďom, bolo oznámené čosi také obrovské.
Ponáhľali sa teda bez otáľania. V našom každodennom živote to tak nie je. Väčšina ľudí nepovažuje Božie veci za prioritu, necítime ich ako bezprostredne naliehavé. Drvivá väčšina z nás je schopná ich odsunúť. Najprv robíme to, čo sa nám zdá práve tu a teraz súrne. V zozname priorít sa Boh často nachádza takmer až na poslednom mieste. Myslíme si, že na neho je vždy ešte čas. Evanjelium však hovorí: Boh má najvyššiu prioritu. Ak si v našom živote niečo zasluhuje bezodkladné náhlenie, tak je to jedine Boh. Jedno z pravidiel reguly sv. Benedikta hovorí: „Nech nič nemá prednosť pred Božím dielom“ (pred bohoslužbou). Liturgia je pre mníchov prvou prioritou. Všetko ostatné prichádza až potom.
Vo svojom jadre však táto veta platí pre každého človeka. Boh je dôležitý, je absolútne najdôležitejšou skutočnosťou v našom živote. A práve tejto priorite nás učia pastieri. Od nich sa chceme naučiť, ako sa nedať privaliť všetkými tými naliehavými vecami každodenného života. Od nich sa chceme naučiť vnútornej slobode, aby sme dali iné starosti na druhé miesto - akokoľvek by boli dôležité -, aby sme sa mohli nasmerovať na Boha a aby tak Boh mohol vstúpiť do nášho života a do nášho času. Čas venovaný Bohu a blížnemu - začínajúc u Boha - nikdy nie je stratený. Je to čas, v ktorom žijeme opravdivo, v ktorom žijeme samotné bytie ľudskej osoby.
Niektorí komentátori poznamenávajú, že pastieri, jednoduchí ľudia, prišli ako prví k Ježišovým jasličkám, a tak sa mohli stretnúť so Spasiteľom sveta. Mudrci od východu, predstavitelia tých, čo majú postavenie a meno, prišli oveľa neskôr. Komentátori dodávajú, že je to celkom samozrejmé. Pastieri totiž bývali neďaleko. Stačilo im „odbehnúť“ (porov. Lk 2, 15), tak ako sa prechádza neveľká vzdialenosť, keď sa ide k susedom. Mudrci však, naopak, bývali ďaleko. Museli prejsť dlhú a ťažkú cestu, kým došli do Betlehema. A potrebovali sprievod a znamenie.
Aj dnes však jestvujú jednoduché a skromné duše, ktoré bývajú veľmi blízko Pána. Sú takpovediac jeho susedmi a môžu k nemu ľahko prísť. Väčšina z nás moderných ľudí však žije ďaleko od Ježiša Krista, od toho, ktorý sa stal človekom, od Boha, ktorý prišiel medzi nás. Žijeme vo filozofiách, vo svojich záležitostiach a starostiach, ktoré nás celkom pohlcujú a od ktorých je veľmi dlhá cesta k jasličkám. Boh nás musí rozmanitými spôsobmi opakovane povzbudzovať a pomáhať nám, aby sme mohli objaviť východisko zo spleti našich myšlienok a snažení a našli cestu k nemu. A cesta existuje pre všetkých.
Pán totiž dáva každému z nás primerané znamenia. Všetkých nás volá, aby sme si aj my mohli povedať: Vstaňme, poďme, zájdime do Betlehema - k tomu Bohu, ktorý nám vyšiel naproti. Áno, Boh nám vyšiel v ústrety. Sami nemôžeme k nemu prísť. Táto cesta presahuje naše sily. Boh však zostúpil. Ide nám v ústrety. Prešiel najdlhšiu časť cesty. A teraz nás prosí: Príďte a uvidíte, ako veľmi vás milujem. Príďte a uvidíte, že som tu. „Transeamus usque Bethleem,“ hovorí latinská Biblia. Poďme tam! Prekonajme samých seba! Staňme sa pútnikmi, ktorí kráčajú k Bohu rozličnými cestami, buďme vnútorne na ceste k nemu. A pritom zároveň aj na cestách veľmi konkrétnych - v liturgii Cirkvi, v službe blížnemu, v ktorom na mňa čaká Kristus.
Ešte raz sa započúvajme priamo do evanjelia. Pastieri medzi sebou hovoria o dôvode, prečo sa vydať na cestu: „Pozrime, čo sa to stalo.“ Grécky text doslova znie: „Pozrime sa na to Slovo, ktoré sa tam stalo.“ Áno, takáto je novosť tejto noci: Slovo možno vidieť. Pretože sa stalo telom.
Ten Boh, ktorého nebolo dovolené zobrazovať, pretože akýkoľvek obraz by ho mohol iba umenšovať či dokonca znevážiť, tento Boh sa sám urobil viditeľným v tom, ktorý je jeho pravým obrazom, ako hovorí Pavol (porov. 2 Kor 4, 4; Kol 1, 15). V postave Ježiša Krista, v celom jeho živote a diele, v jeho smrti a zmŕtvychvstaní, môžeme hľadieť na Božie Slovo, a teda na tajomstvo samotného živého Boha: takýto je Boh.
Anjel povedal pastierom: „Toto vám bude znamením: nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach“ (Lk 2, 12; porov. 16). Božie znamenie, znamenie, ktoré je dané pastierom i nám, nie je nejakým pôsobivým zázrakom. Znamením Boha je jeho pokora. Znamením Boha je to, že sa stáva maličkým - stáva sa dieťaťom, dovoľuje nám dotýkať sa ho a prosí o našu lásku.
Ako si len my ľudia želáme iné znamenie - impozantné, neotrasiteľné znamenie Božej moci a jeho veľkosti! Jeho znamenie nás však pozýva k viere a láske, a preto nám dáva nádej: Boh je taký. Má moc a je Dobrota. Vyzýva nás, aby sme sa mu pripodobnili. Áno, stávame sa podobnými Bohu, ak sa dáme formovať týmto znamením. Ak sa my sami naučíme pokore a tým aj pravej veľkosti. Ak sa zriekneme násilia a budeme používať len zbrane pravdy a lásky. Origenes použil slová Jána Krstiteľa a podstatu pohanstva vybadal v symbole kameňov: pohanstvo je nedostatkom vnímavosti, znamená srdce z kameňa, ktoré nie je schopné milovať a vnímať lásku Boha. Origenes o pohanoch hovorí: „Pozbavení citu a rozumu, menia sa na kamene a drevo“ (in Lc 22, 9).
Kristus nám však chce dať srdce z mäsa. Keď vidíme jeho, Boha, ktorý sa stal dieťaťom, srdce sa nám otvára. V liturgii Svätej noci Boh prichádza k nám ako človek, aby sme sa stali skutočnými ľuďmi. Počúvajme ešte raz Origena: „Skutočne, načo ti je osožné to, že Kristus svojho času prišiel v tele, ak nepríde až do tvojej duše? Modlime sa, aby k nám prichádzal denne a aby sme mohli povedať: Žijem, ale ,už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus‛ (Gal 2, 20)“ (in Lc 22, 3).
Áno, toto si chceme vyprosovať v túto Svätú noc. Pane Ježišu Kriste, ty, ktorý si sa narodil v Betleheme, príď k nám! Vojdi do mňa, do mojej duše. Premeň ma. Obnov ma. Urob, aby som sa ja stal, aby sme sa my všetci, čo sme z kameňa a dreva, stali žijúcimi osobami, v ktorých sa sprítomňuje tvoja láska a premieňa sa svet. Amen.
