Vatikán (3. mája, RV) - Ctihodní bratia v biskupskej a kňazskej službe, drahí bratia a sestry!Pri príležitosti nadchádzajúceho Svetového dňa modlitieb za kňazské povolania a povolania k zasvätenému životu, ktorý sa bude sláviť 3. mája 2009, na Štvrtú veľkonočnú nedeľu, s radosťou pozývam celý Boží ľud zamyslieť sa nad témou: Dôvera v Božiu iniciatívu a odpoveď človeka. V Cirkvi neprestajne zaznieva Ježišova výzva, adresovaná jeho učeníkom: „Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu“ (Mt 9, 38). Proste! Táto naliehavá Pánova výzva ešte viac zdôrazňuje nutnosť nepretržitej a dôvery plnej modlitby. Kresťanské spoločenstvo môže skutočne „mať väčšiu vieru a nádej v Božiu iniciatívu“ (apošt. exhortácia Sacramentum caritatis, 26) len vtedy, keď je oduševňované modlitbou.
Povolanie ku kňazstvu a k zasvätenému životu predstavuje osobitný Boží dar, ktorý je súčasťou veľkého plánu lásky a spásy, ktorý Boh pripravil pre každého človeka i pre celé ľudstvo. Apoštol Pavol – ktorého si v tomto jubilejnom roku pri príležitosti dvojtisíceho výročia jeho narodenia osobitne pripomíname – vo svojom Liste Efezanom dosvedčuje, že „Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním“, si nás v ňom „ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“ (1, 3 – 4). V univerzálnom povolaní k svätosti pôsobí osobitná Božia iniciatíva, ktorou si Boh niektorých vyvolí, aby jeho Syna Ježiša Krista nasledovali viac zblízka a stali sa tak jeho služobníkmi a privilegovanými svedkami. Božský Majster osobne povolal apoštolov, „aby boli s ním a aby ich posielal kázať s mocou vyháňať zlých duchov“ (Mk 3, 14 – 15). K nim sa pridali aj ďalší učeníci, ich verní spolupracovníci v misijnej službe. A tak sa po stáročia nespočetné zástupy kňazov a zasvätených osôb v Cirkvi úplne oddali službe evanjeliu, odpovedajúc tak na Pánovo povolanie, a v poslušnosti voči Duchu Svätému. Vzdávame vďaky Pánovi za to, že aj dnes povoláva robotníkov do svojej vinice. Hoci je pravda, že v mnohých oblastiach sveta pozorujeme znepokojujúci nedostatok kňazov a že putujúca Cirkev sa stretáva s rôznymi ťažkosťami a prekážkami, predsa nás podopiera neochvejná istota, že po cestách času nás k definitívnemu uskutočneniu Božieho kráľovstva pevne vedie on: Pán, ktorý si slobodne vyberá ľudí rôznych kultúr a rôzneho veku a pozýva ich, aby ho na základe nevyspytateľného plánu jeho milosrdnej lásky nasledovali.
Preto je našou prvoradou povinnosťou, aby sme nepretržitou modlitbou toto povolanie z Božej iniciatívy uchovávali živé v rodinách i vo farnostiach, v hnutiach a združeniach zapojených do apoštolátu, v náboženských komunitách i vo všetkých prejavoch diecézneho života. Musíme sa modliť za to, aby celý Boží ľud vzrastal v dôvere v Boha a v presvedčení, že on je „Pánom žatvy“, neprestajne prosil za tých, ktorí dobrovoľne zasvätia svoj život úzkej spolupráci s ním na diele spásy. Zo strany tých, ktorí sú povolaní, sa zasa vyžaduje pozorné načúvanie a obozretné rozlišovanie, ako aj veľkodušný a ochotný súhlas s Božím plánom, no tiež solídne poznanie toho, čo je vlastné kňazskému a rehoľnému povolaniu, aby ho mohli zodpovedne a presvedčivo uskutočňovať. Katechizmus Katolíckej cirkvi vhodne pripomína, že slobodná Božia iniciatíva si vyžaduje slobodnú odpoveď človeka. Pozitívnu odpoveď, ktorá vždy predpokladá prijatie a spoluúčasť na pláne, ktorý má Boh s každým; odpoveď, ktorá prijíma Pánovu láskyplnú iniciatívu a stáva sa pre povolaného zaväzujúcou morálnou povinnosťou, vďačným prejavom úcty voči Bohu a oddanou spoluprácou na pláne, ktorý on neprestajne uskutočňuje v dejinách (porov. KKC 2062).
Kontemplovaním eucharistického tajomstva – vyjadrujúceho najdokonalejším spôsobom dar, ktorý nám Otec v osobe svojho jednorodeného Syna slobodne dal pre našu spásu – a tiež úplnou a poslušnou oddanosťou Kristovi, keď vypijeme „kalich“ Božej vôle (porov. Mt 26, 39) až do dna, lepšie pochopíme, ako môže „dôvera v Božiu iniciatívu“ formovať a dávať „odpovedi človeka“ hodnotu. V Eucharistii, ktorá je dokonalým darom uskutočňujúcim láskyplný plán spásy sveta, sa Ježiš dobrovoľne obetuje za spásu ľudstva. „Cirkev prijala Eucharistiu od Krista, svojho Pána, nie ako jeden spomedzi cenných darov, ale ako dar par excellence, lebo je to Kristov dar samého seba, jeho osoby v jej svätej ľudskosti, ako aj jeho diela spásy“ (encyklika Ecclesia de Eucharistia, 11).
Kňazi sú určení na to, aby toto spásne tajomstvo po stáročia uchovávali až do Pánovho slávneho opätovného príchodu. Práve v eucharistickom Kristovi môžu rozjímať nad vynikajúcim vzorom „dialógu povolania“, ktorý sa odohráva medzi Otcovou slobodnou iniciatívou a Kristovou dôveryplnou odpoveďou. Veď pri slávení Eucharistie v nich koná sám Kristus, ktorý si ich vyvolil za služobníkov. Povzbudzuje ich tiež k tomu, aby sa ich odpoveď rozvinula do takej dôvery a vďačnosti, ktoré rozptýlia akékoľvek obavy, hoci by aj silne zakúšali vlastnú slabosť (porov. Rim 8, 26 – 30), trpkosť nepochopenia, či dokonca prenasledovania (porov. Rim 8, 35 – 39).
Vedomie, že sme boli spasení Kristovou láskou, ktoré vo veriacich a osobitne v kňazoch posilňuje každá svätá omša, nemôže v nich nevyvolať dôveryplné oddanie sa Kristovi, ktorý za nás dal život. Viera v Pána a prijatie jeho daru nás vedie k tomu, že sa mu s vďačnosťou zveríme a stotožníme s jeho plánom spásy. Ak sa tak stane, „povolaný“ dobrovoľne opustí všetko a vstúpi do školy božského Majstra. To je začiatok plodného dialógu medzi Bohom a človekom, tajomného stretnutia s Pánovou láskou, ktorá povoláva, a slobody človeka, ktorý mu v láske odpovedá, zachytávajúc v duši Ježišove slová: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo“ (Jn 15, 16).
Toto pradivo lásky spájajúce Božiu iniciatívu a odpoveď človeka je obdivuhodne prítomné aj v povolaní na zasvätený život. Druhý vatikánsky koncil nám pripomína: „Evanjeliové rady Bohu zasvätenej čistoty, chudoby a poslušnosti, keďže majú svoj základ v Pánových slovách a jeho príklade a odporúčajú ich apoštoli, otcovia, učitelia a pastieri Cirkvi, sú Božím darom, ktorý Cirkev prijala od svojho Pána a jeho milosťou ho neprestajne uchováva“ (dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 43). I tu je Ježiš ideálom úplného a dôveryplného stotožnenia sa s Otcovou vôľou, ktorým sa má dať viesť každá zasvätená osoba. Už od prvých storočí existencie kresťanstva mnohí muži a ženy, ktorých tento ideál priťahoval, opustili svoje rodiny, majetky, materiálne bohatstvá a všetko to, čo je ľudsky žiaduce, aby veľkodušne nasledovali Krista a bez kompromisov žili jeho evanjelium, ktoré sa pre nich stáva školou radikálnej svätosti. Aj dnes mnohí kráčajú po tejto náročnej ceste evanjeliovej dokonalosti a uskutočňujú svoje povolanie vyznávaním evanjeliových rád. Svedectvo týchto našich bratov a sestier, či už v kláštoroch kontemplatívneho života, alebo v inštitútoch a kongregáciách apoštolského života, pripomína Božiemu ľudu „tajomstvo Božieho kráľovstva, ktoré je už prítomné v dejinách, ale v plnosti sa uskutoční v nebi“ (apoštolská posynodálna exhortácia Vita consecrata, 1).
Kto sa môže považovať za hodného vstúpiť do kňazskej služby? Kto sa môže oddať zasvätenému životu, spoliehajúc sa len na svoje ľudské sily? Ešte raz bude dobré pripomenúť si, že odpoveď človeka na Božie povolanie sa – s vedomím, že Boh preberá iniciatívu a že on dovedie do konca svoj plán spásy – nikdy nezahaľuje do úzkostlivej vypočítavosti lenivého sluhu, ktorý zo strachu schoval zverený talent do zeme (porov. Mt 25, 14 – 30). Naopak, táto odpoveď vyjadruje ochotu prijať Pánove pozvanie, ako to urobil Peter, keď neváhal a znovu hodil siete – hoci bol unavený po celonočnom neúspešnom rybolove –, lebo dôveroval jeho slovu (porov. Lk 5, 5). Slobodná odpoveď človeka Bohu – bez toho, aby sa pritom zriekol osobnej zodpovednosti – sa tak stáva „spoluzodpovednosťou“, zodpovednosťou v Kristovi a s Kristom, z moci pôsobenia jeho Svätého Ducha; stáva sa spoločenstvom s tým, ktorý nás robí schopnými prinášať veľa ovocia (porov. Jn 15, 5).
Príznačnou odpoveďou človeka, plnou dôvery v Božiu iniciatívu, je veľkodušné a oddané „amen“ Panny z Nazareta, vypovedané s pokorným a rozhodným súhlasom s plánmi Najvyššieho, ktoré jej oznámil nebeský posol (porov. Lk 1, 38). Ochotné „áno“ jej umožnilo stať sa Božou Matkou, Matkou nášho Spasiteľa. Mária však svoje prvé „fiat“ musela ešte mnohokrát zopakovať, až po vrcholný okamih Ježišovho ukrižovania, keď „stála pod krížom“ – ako to zaznamenal evanjelista Ján –, majúc spoluúčasť na krutej bolesti svojho nevinného Syna. A práve z kríža nám ju umierajúci Ježiš dal za Matku – a to osobitne kňazom a zasväteným osobám – a zveril nás jej ako deti (porov. Jn 19, 26 – 27). Preto by som jej rád zveril tých, ktorí počujú Božie volanie, aby sa vydali na cestu sviatostného kňazstva alebo zasväteného života.
Drahí priatelia, zoči-voči ťažkostiam a pochybnostiam nestraťte odvahu! Dôverujte Bohu a verne nasledujte Ježiša: stanete sa tak svedkami radosti prýštiacej z dôverného spojenia s ním. Nasledujúc Pannu Máriu – ktorú naši predkovia označili za blahoslavenú, lebo uverila (porov. Lk 1, 48) –, zapojte všetky svoje duchovné sily do realizácie plánu spásy nebeského Otca a podobne ako ona pestujte vo svojich srdciach schopnosť žasnúť a ctiť si toho, ktorý má moc urobiť „veľké veci“, lebo jeho meno je sväté (porov. tamže 1, 49).
Vo Vatikáne 20. januára 2009
BENEDIKT XVI.
