Benedikt XVI. predniesol počas návštevy hlavného rímskeho seminára príhovor vo forme „Lectio divina“. Ide o reflexiu Pavlovho listu Galaťanom. Pozrime sa, čím sa nám sv. Pavol prihovára v texte: „Boli ste povolaní k slobode.“ Vo všetkých časoch bola sloboda veľkým ľudským snom, nevynímajúc ani moderné časy. Vieme, že Luter bol inšpirovaný textom Listu Galaťanom, a výsledkom toho uňho bolo, že kláštorné pravidlá, hierarchiu, magistérium ním považované za otrocké jarmo, bolo niečo, od čoho sa musel oslobodiť. Následne osvietenstvo bolo touto jeho túžbou po slobode preniknuté a motivované v zdaní, že to je aj dosiahnuteľné. Samotný marxizmus tiež prezentoval seba ako cestu ku slobode.
Pýtame sa: Čo je sloboda? Ako sa môžeme stať slobodnými? Sv. Pavol nám pomáha pochopiť komplikovanú realitu, vložením tohto konceptu slobody do kontextu fundamentálne antropologických a teologických rozdielností. Hovorí: „Nezneužívajte svoju slobodu pre príležitosť telesnej žiadostivosti, ale cez lásku buďte služobníkmi jeden druhému.“ „Telesná žiadostivosť“ tu nie je myslené doslovne telom, ale, v reči sv. Pavla, to je absolutizovanie vlastného ja. Ja, ktoré chce byť všetko a mať všetko pre seba. Jednoducho povedané, absolútne ja, ktoré nezávisí na ničom alebo nikom, presiaknuté slobodou. Som slobodný, voľný ak nie som na niekom závislý, ak môžem robiť čokoľvek, čo si želám. Akokoľvek precízne absolutizovanie tohto ja zostane len „telesnou žiadostivosťou“, menovite, degradáciou človeka, nie víťazstvom slobody: svojvoľnosť nie je slobodou, ale je to chybou slobody.
A Pavol nám odvážne navrhuje silný paradox: „Cez charitu, byť v službe“ (v gréčtine "douleuete"); inými slovami, paradoxne, je sloboda uskutočňovaná v službe: sme slobodní ak sa stávame služobníkmi jeden druhému. A tak Pavol vkladá problém slobody do svetla pravdy o človeku. Redukovať niekoho na telesnú žiadostivosť, vyvyšujúc niekoho na piedestál božskosti – „Ja, človek sám“ – vovádza do klamstva. V skutočnosti je to inak: človek nie je absolútny, schopný izolovať seba samého od ostatných a správať sa podľa vlastnej vôle. Toto ide proti pravde nášho bytia. Naša pravda je, predovšetkým, že sme stvoreniami, Božími stvoreniami a žijeme vo vzťahu s naším Stvoriteľom. Sme racionálne bytosti, a iba akceptovaním tohto vzťahu so Stvoriteľom, vstupujeme do pravdy, lebo inak upadneme do klamstva a v konečnom dôsledku, sa tým zničíme.
Sme stvorenia, a preto závislé na Stvoriteľovi. V čase osvietenstva, špeciálne ateizmu, táto závislosť vyzerá byť ako niečo, od čoho sa je potrebné oslobodiť. V skutočnosti to môže byť osudová závislosť iba ak by tento Stvoriteľ bol tyran, nedokonalé Bytie, iba ak by bol takí ako ľudskí tyrani. Ak nás však tento Stvoriteľ miluje a naša závislosť naznačuje naše bytie vo sfére jeho lásky, tak potom v tomto prípade je takáto závislosť skutočnou slobodou. Pretože sme v skutočnosti zahrnutí láskou Stvoriteľa, sme s ním zjednotení, s celou jeho realitou, v celej jeho moci. A preto v prvom rade: byť stvorením znamená byť Bohom milovaný, byť v tomto vzťahu lásky, ktorú nám dáva, ktorou nás zahŕňa. Z tohto všetkého vyplýva všetka pravda o nás samých, ktorá je zároveň volaním k láske.
Skrze toto všetko vidieť Boha, orientovať sa na Naňho, poznať Ho, poznať Jeho vôľu, prijať ju, znamená viac a viac sa nechať vovádzať do sveta Jeho lásky. A táto cesta poznávania Boha, vzťahu lásky s Bohom, je mimoriadnym dobrodružstvom nášho kresťanského života: pretože v Kristu spoznávame tvár Boha, tvár Boha, ktorá nás miluje dokonca až po kríž, k daru seba samého.
Stvoriteľský vzťah ponúka taktiež iný typ vzťahu: tým, že sme s Bohom, sme zároveň ľudskou rodinou, sme vo vzťahu jedného k druhému. Iným slovami, ľudská sloboda je, na jednej strane, byť v radostnej a veľkej skutočnosti lásky Boha, ale na strane druhej to znamená tak či onak byť s iným a pre iného. Nie je tam žiadna sloboda v bytí proti inému. Ak absolutizujeme seba samých, stávame sa iných nepriateľom a nemôžeme dlhšie existovať na zemi a celý náš život sa tak stáva krutosťou a neúspechom. Iba zdieľaná sloboda je ľudskou slobodou; v bytí spolu môžme vstúpiť do symfónie slobody.
A toto je tak iný dôležitý bod: iba akceptovaním iného, akceptovaním zdanlivého obmedzenia, ktoré rešpektujeme kvôli inému, nás vovádza do slobody. Iba akceptovaním seba samého v sieti závislostí nás v skutočnosti robí jednou ľudskou rodinou, byť na ceste k spoločnému oslobodeniu.
Objavuje sa tu jeden dôležitý prvok. Čo je mierou tohto zdieľania slobody? Vidíme, že človek potrebuje poriadok a zákon, aby mohol uskutočňovať svoju slobodu, ktorá je slobodou žitou spoločne. A ako môžeme nájsť taký poriadok, v ktorom nikto nie je utláčaný, ale každý jeden môže svojim pričinením prispieť k formovaniu tohto druhu slobody? Ak nemáme žiadnu spoločnú pravdu o človeku, tak ako sa zjavuje v Božej vízii, ostáva nám iba pozitivizmus a dokonca niekto môže byť aj nadchnutý niečím skvelým v neusporiadanom poriadku. A preto ako keby revolúcia proti poriadku a zákonu bola otázkou otroctva.
Ak teda nachádzame poriadok Stvoriteľa v našom prostredí, poriadok pravdy, ktorý dáva každému jednému jeho vlastné miesto, poriadok a zákon môžu byť potom v skutočnosti nástrojmi slobody proti otroctvu egoizmu. Slúžiť inému sa stáva nástrojom slobody, a tu môžeme zahrnúť celú filozofiu politiky podľa sociálnej doktríny Cirkvi, ktorá nám pomáha nájsť spoločný poriadok, ktorý dáva každému jeho vlastné miesto v spoločnom živote ľudstva. Prvá skutočnosť, ktorá musí byť akceptovaná, je preto pravda: sloboda proti pravde nie je slobodou. Slúžiť jeden druhému vytvára spoločný priestor slobody.
A Pavol pokračuje, hovoriac: „Celý zákon je naplnený v jednom slove, „Budeš milovať svojho blížneho ako seba samého.““ Pri tomto uistení sa objavuje tajomstvo inkarnovaného Boha, objavuje sa tajomstvo Krista tomu, kto je v jeho láske, smrť a zmŕtvychvstanie sa stávajú žijúcim zákonom. Hneď na to, prvé slová nášho čítania – „Boli ste povolaní k slobode“ – smerujú k tomuto tajomstvu. Boli sme povolaní Evanjeliom, boli sme v skutočnosti povolaní už v krste, zúčastnením sa smrti a zmŕtvychvstania s Kristom, a na tejto ceste sme prešli z „telesnej žiadosti“, od egoizmu, do spoločenstva s Kristom. A tak sme v plnosti zákona.
Pravdepodobne všetci poznáme nádherné slová sv. Augustína: „Dilige et fac quod vis – Miluj a rob, čo chceš.“ Čo hovorí Augustín je pravda, ak sme skutočne pochopili slovo „láska“. „Milovať a robiť, čo chceme.“ Ale musíme byť preniknutý spoločenstvom Krista, byť identifikovaný jeho smrťou a zmŕtvychvstaním, byť s ním zjednotení v spoločenstve jeho tela. Účasťou na týchto tajomstvách, počúvaním Božieho slova a Božej vôle, sa Božský zákon skutočne stáva našou vôľou, naša vôľa sa identifikuje s jeho vôľou, stávajú sa jednou vôľou a potom sme skutočne slobodní, môžeme skutočne robiť, čo chceme, pretože milujeme s Kristom, milujeme v pravde a s pravdou.
Preto sa modlime k nášmu Pánovi, aby nám pomohol na tejto ceste, ktorá začala v krste, na ceste identifikácie s Kristom, ktorá je stále uskutočňovaná v Eucharistii. V tretej eucharistickej modlitbe hovoríme: „Byť jedným telom a jednou dušou s Kristom.“ To je okamih, v ktorom sa cez Eucharistiu a skrze našu skutočnú účasť na tajomstve smrti a zmŕtvychvstania Krista, stávame s Ním jednou dušou, identifikujeme sa s jeho vôľou, a tak skutočne dosahujeme slobodu.
Po tomto slove -- zákon bol naplnený – po tomto unikátnom slove, ktoré sa stáva realitou v spoločenstve s Kristom, všetky postavy svätých, ktoré kedy vstúpili do tohto spoločenstva s Kristom sa ukazujú s Pánom, v tejto jednote bytia, v tejto jednote s jeho vôľou. Predovšetkým sa nám ukazuje Panna, vo svojej pokore, jej dobrote a jej láske. Panna nám dáva uistenie, že nás berie za ruku, sprevádza nás a pomáha nám na ceste zjednocovania sa nás samých s vôľou Boha, tak ako to vyjadrila v prvom momente ona sama, vyjadriac túto jednotu slovom „Fiat.“
V neposlednom rade, po týchto nádherných veciach, slovo poukazuje aj na inú smutnejšiu okolnosť spoločenstva Galaťanov, keď Pavol hovorí: „Ale ak sa medzi sebou hryziete a žeriete, dajte si pozor, aby ste sa navzájom neponičili … žite duchovne.“ Tak sa mi zdá, že v tejto komunite – ktorá nebola dlhšie na ceste v spoločenstve s Kristom, ale vo vonkajšom zákone „telesnej žiadostivosti“ – sa prirodzene objavujú spory a Pavol hovorí: „Stávate sa divokými zvermi, hryziete jeden druhého.“ Poukazuje na spory, ktoré povstávajú, keď sa viac než iné viera degeneruje na intelektualizmus a pokora je nahradzovaná aroganciou bytia.
Jasne vidíme, že aj dnes sa deje podobne, keď namiesto vstúpenia do spoločenstva s Kristom, v tele Krista, ktoré je Cirkvou, každý jeden chce byť viac než druhý a s intelektuálnou aroganciou chce byť považovaný za najlepšieho. A preto sa vynárajú spory, ktoré sú deštruktívne, produkujúce karikatúru Cirkvi, ktorá by však mala byť jednou dušou a jedným srdcom.
V upozornení sv. Pavla by sme dnes mohli nájsť dôvod skúmať naše svedomie: nemyslieť si, že sme lepší ako druhí, ale navzájom sa stretávať v pokore Krista, pokore Panny, vchádzať do poslušnosti viery. Práve takouto cestou je kráľovstvo pravdy a slobody v láske otvorené aj pre nás.
V neposlednom rade, chceme poďakovať Bohu, pretože práve On nám ukázal pravú tvár Krista, pretože on nám dal Pannu, svätých, pretože On nás povolal byť s ním jedným telom, jednou dušou. A modlime sa, aby nám On pomohol aj vojsť viac do spoločenstva s jeho vôľou, nachádzajúc tak lásku a radosť jeho slobody.
Z agentúry ZENIT preložili Pavol Pertík a Gabriel Sabo.
