Vatikán (30. novembra, RV) – Na Prvú adventnú nedeľu dopoludnia pápež Benedikt XVI. slávil svätú omšu v Bazilike svätého Vavrinca za hradbami v Ríme. Vo svojej homílii sa veriacim prihovoril slovami: „Drahí bratia a sestry, dnešnou prvou adventnou nedeľou vstupujeme do obdobia štyroch týždňov, pričom začíname nový liturgický rok, ktorý nás bezprostredne pripravuje k sláveniu Vianoc, ako spomienky na vtelenie Krista v dejinách. Duchovné posolstvo Adventu je však hlbšie a upriamuje našu pozornosť k slávnemu druhému Pánovmu príchodu na konci dejín. Adventus je latinské slovo, ktoré by sme mohli preložiť ako „príchod“ či „prítomnosť“. V jazyku antického sveta sa toto slovo používalo na vyjadrenie príchodu nejakej úradnej osoby, osobitne vzhľadom na príchod kráľa alebo cisára do provincií. Mohlo byť však byť aj vyjadrením zjavenia sa božstva, ktoré vyšlo zo svojho príbytku v skrytosti a zjavilo tak svoju božskú moc. Jeho prítomnosť sa potom slávila prostredníctvom kultového obradu. Kresťania prevzali tento termín a slovom Advent vyjadrili osobitný vzťah, ktorý ich spájal s ukrižovaným a zmŕtvychvstalým Pánom. On je ten kráľ, ktorý navštívil provinciu, ktorou je tento svet, obdaril nás darom svojej prítomnosti, a aj po svojom zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení chcel ostať s nami. Jeho tajomnú prítomnosť prežívame uprostred liturgického zhromaždenia. Keď slávime Eucharistiu, ohlasujeme, že On sa nevzdialil zo sveta a nenechal nás samých, a aj keď ho nemôžeme vidieť a dotýkať sa ho spôsobom, ako je tomu v prípade materiálnych vecí, On je aj tak s nami a medzi nami, ba čo viac, je v nás, pretože On sám chce darovať svoj život každému veriacemu, ktorý mu otvorí vlastné srdce. Advent teda znamená spomienku na prvý Kristov príchod v tele, avšak zároveň je to očakávanie jeho definitívneho príchodu a uznanie Kristovej prítomnosti medzi nami, ktorý sa stáva našim spoločníkom na ceste putovania Cirkvi, ktorá jeho prítomnosť slávi ako tajomstvo. V tomto zmysle, Advent sa stáva pre všetkých kresťanov časom očakávania a nádeje, privilegovaným časom k načúvaniu a k uvažovaniu, a to vtedy, keď sa veriaci necháva viesť liturgiou, ktorá nás pozýva kráčať v ústrety k Pánovi, ktorý prichádza.
„Príď, Pane Ježišu“. Toto vrúcne zvolanie prvých kresťanov sa musí stať, drahí priatelia, aj našou živou a neprestajnou túžbou. Túžbou Cirkvi v každom čase, ktorá sa pripravuje na stretnutie s Pánom. „Príď dnes Pane, pomôž nám, osvieť nás, daruj nám pokoj, pomôž nám zvíťaziť nad násilím.“ Modlitbou o príchod Pána sa obraciame k nemu práve v týchto týždňoch. „Pane, rozjasni svoju tvár a budeme spasení“, sme sa modlili práve pred chvíľou, slovami žalmu. Prorok Izaiáš v prvom čítaní nám zjavil, že tvár nášho Spasiteľa je tvárou nežného a milosrdného otca, ktorý sa o nás stará vo všetkých okolnostiach, pretože sme dielom jeho rúk: „Ty, Pane, si náš otec, máš meno: vykupiteľ náš pradávny“ (63,16). Náš Boh je otec, ktorý je vždy pripravený odpustiť kajúcemu hriešnikovi a prijať všetkých, ktorý sa zverujú jeho milosrdenstvu (porov. Iz 64,4). Stojac pred takým úžasným tajomstvom lásky, z nášho srdca spontánne vyviera vďačnosť a plným dôvery sa stáva zvolanie: „Ukáž nám Pane v dnešných časoch vo všetkých častiach sveta tvoje milosrdenstvo a daruj nám svoju spásu“.
Na záver sa Svätý Otec vo svojej homílii obrátil k veriacim slovami: „Pripraviť sa na Kristov príchod je aj výzvou dnešného evanjelia. „Bdejte“, nám hovorí Ježiš v krátkom Lukášovom podobenstve vzhľadom na správcu domu, ktorý nevieme, kedy sa vráti (porov. Mk, 13, 33 – 37). Bdieť znamená nasledovať Pána, znamená to zvoliť si to, čo si zvolil On, milovať, čo On miloval, pripodobniť svoj život Jeho životu. Bdieť znamená stráviť každý okamih nášho života v horizonte jeho lásky bez toho, aby sme sa nechali poraziť každodennými ťažkosťami a problémami. Tak to robil aj svätý Vavrinec, tak to musíme robiť aj my. Prosme Pána, aby nám daroval svoju milosť, aby sa Advent stal podnetom pre všetkých k putovaniu týmto smerom. Kiež nás na tejto ceste sprevádza orodovanie pokornej Panny z Nazareta, Márie, ktorú si Boh vyvolil, aby sa stala Matkou Vykupiteľa. Kiež svätý Andrej, na ktorého si dnes spomíname a tiež svätý Vavrinec sú pre nás svedkami neochvejnej kresťanskej vernosti až po mučeníctvo. Amen!“
