Vatikán (1. novembra, RV) – Pápež Benedikt XVI. sa dnes napoludnie spolu s veriacimi zhromaždenými na námestí sv. Petra vo Vatikáne pomodlil mariánsku modlitbu Anjel Pána. Pred ňou sa im prihovoril.„Drahí bratia a sestry,
s veľkou radosťou dnes slávime sviatok Všetkých svätých. Navštíviac botanickú záhradu, môžeme sa cítiť byť fascinujúci nad mnohorakosťou rozličných rastlín a kvetov a spontánne si môžeme predstaviť Stvoriteľa, ktorý stvoril zem ako prekrásnu záhradu. Podobné pocity nás môžu preniknúť, keď uvažujeme nad svätosťou. Svet sa nám zjavuje ako „záhrada“, kde Boží duch vzbudil s úžasnou fantáziou mnohorakú rozličnosť svätých, každého veku, sociálnych podmienok, jazykov, národov a kultúr. Každý je odlišný, s jedinečnosťou vlastnej ľudskej osobnosti a vlastnej duchovnej charizmy. Všetci však nosia v sebe Ježišovu „pečať“ (porov. Sk 7,3), totiž odtlačok jeho lásky, potvrdený znakom kríža. Teraz sa všetci radujú vo večnej radosti, avšak ako Ježiš, tento cieľ dosiahli prostredníctvom námahy a skúšok (por. Sk 7,14), keď každý vlastnou obetou sa zaslúžil mať účasť na sláve vzkriesenia.
Slávnosť Všetkých svätých vo svojich počiatkoch siaha do prvého kresťanského tisícročia ako spoločná slávnosť mučeníkov. Už v roku 609 v Ríme pápež Bonifác IV. zasvätil Pantheon Panne Márii a všetkým mučeníkom. Toto mučeníctvo však môžeme chápať v širšom zmysle, ako bezvýhradnú lásku ku Kristovi, lásku, ktorá nachádza vyjadrenie prostredníctvom plného sebadarovania sa Bohu a bratom. Tento duchovný cieľ, ku ktorému sú pozvaní všetci pokrstení, dosahujeme, keď žijeme podľa evanjeliových blahoslavenstiev, na ktoré poukazuje dnešná liturgia (porov. Mt 5, 1 – 12a). Je to tá istá cesta, ktorou prešiel Ježiš a ktorú mnohí svätí sa usilovali nasledovať, navzdory tomu, že si boli vedomí vlastných ľudských ohraničení. Počas ich pozemskej existencie sa v skutku stali chudobnými v duchu, ubolení z vlastných hriechov, pokorní, hladní a smädní po spravodlivosti, milosrdní, čistí v srdci, sprostredkovateľmi pokoja, prenasledovaní pre spravodlivosť. A Boh bol v nich prítomný a prenikol ich vlastným šťastím, ktoré prežili práve týmto spôsobom a teraz ho zakúšajú vo večnosti v plnosti. Teraz sú potešení, stali sa dedičmi zeme, sú nasýtení, bolo im odpustené, vidia Boha, ktorého sú synmi. Inými slovami: „ich je nebeské kráľovstvo“ (porov. Mt 5, 3.10).
V dnešný deň cítime, že sa v nás opäť zobúdza túžba po nebi, ktorá nás pohýna na našej pozemskej púti. V našich srdciach cítime túžbu po večnom zjednotení sa s rodinou svätých, do ktorej už teraz máme tú česť a milosť patriť, ako o tom svedčí známa duchovná pieseň: „Keď sa priblíži zástup svätých, ako veľmi by som chcel Pane, byť uprostred nich!“. Kiežby táto prekrásna túžba rozpálila srdcia všetkých kresťanov, aby prekonali všetky ťažkosti, strach a každé súženie! Vložme, drahí bratia a sestry, naše ruky do materinských rúk Panny Márie, kráľovnej všetkých svätých a nechajme sa ňou viesť k nebeskej vlasti v spoločnosti blahoslavených duchov zo „všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov“ (Zj 7,9). V modlitbách si spomeňme aj na našich drahých zosnulých, ktorých pamiatku si uctíme zajtra.“
