Vatikán (29. októbra, RV) – V stredu predpoludním sa pápež Benedikt XVI. stretol s veriacimi na generálnej audiencii, ktorá sa konala na Námestí sv. Petra. Vo svojom príhovore k prítomným pútnikom sa tentoraz zameral na vzťah apoštola Pavla ku Kristovmu krížu, pričom vychádzal z Pavlovej osobnej skúsenosti obrátenia na ceste do Damasku. Po tejto udalosti sa pre Pavla ukrižovaný Kristus stáva zmyslom života a motívom jeho horlivého ohlasovania napriek všetkým ťažkostiam a nástrahám. Svätý Otec túto udalosť objasnil nasledovne:Drahí bratia a sestry,
v osobnej skúsenosti sv. Pavla je jedna skutočnosť nepochybná: zatiaľ čo na začiatku bol prenasledovateľom a proti kresťanom používal násilie, od okamihu svojho obrátenia na ceste do Damasku prešiel na stranu ukrižovaného Krista, ktorý sa stal pre neho zmyslom života a dôvodom jeho ohlasovania. Jeho život bol úplne oddaný dušiam (porov. 2 Kor 12, 15), rozhodne nebol pokojný, ani ušetrený od rôznych nástrah a ťažkostí. Pri svojom stretnutí s Ježišom si Pavol uvedomil centrálny význam kríža. Pochopil, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych za všetkých i za neho samého. Obe tieto veci boli dôležité: univerzálnosť – Ježiš skutočne zomrel za všetkých -, i subjektívnosť – zomrel takisto aj za mňa. Na kríži sa teda ukázala Božia, slobodne sa darujúca a milosrdná láska. Túto lásku okúsil Pavol predovšetkým sám na sebe (porov. Gal 2, 20), a tak sa z hriešnika stal veriacim, z prenasledovateľa apoštolom. Deň po dni vo svojom novom živote zakúšal, že spása je „milosťou“, že všetko má svoj pôvod v Ježišovej smrti a nie v jeho vlastných zásluhách, ktoré koniec koncov ani nemal. „Evanjelium milosti“ sa tak pre neho stalo jediným spôsobom ako pochopiť kríž, kritériom nielen jeho nového života, ale aj odpoveďou pre tých, ktorí s ním diskutovali. Medzi nich patrili predovšetkým Židia, ktorí svoju nádej vkladali do skutkov a od nich čakali spásu. Boli to tiež Gréci, ktorí stavali proti krížu ľudskú múdrosť. Boli to napokon aj skupiny heretikov, ktoré si vytvorili vlastnú predstavu o kresťanstve vyhovujúcu ich spôsobu života.
U sv. Pavla má kríž v ľudských dejinách prioritné miesto, predstavuje ústredný bod jeho teológie, pretože slovo „kríž“ znamená spásu ako milosť darovanú každému stvoreniu. Téma Kristovho kríža sa stáva podstatným a prvoradým prvkom apoštolovho ohlasovania: najjasnejšie to vidno na príklade spoločenstva v Korinte. Zoči-voči tejto cirkvi, povážlivo poznačenej roztržkami a škandálmi, kde spoločenstvo ohrozovali vnútorné rozdelenia a protichodné záujmy, ktoré narušovali jednotu Kristovho tela, vystupuje Pavol nie so vznešenými slovami a múdrosťou, ale s ohlasovaním Krista, Krista ukrižovaného. Jeho sila nie je v presvedčivosti reči, ale paradoxne, v slabosti a bojazlivosti toho, kto sa spolieha len na „Božiu moc“ (porov. 1 Kor 2, 1 – 4). Kríž je pre všetko, čo reprezentuje, a teda aj pre teologické posolstvo, ktoré zahŕňa, pohoršením a bláznovstvom. Apoštol to vyjadruje tak pôsobivo, že je dobré vypočuť si jeho vlastné slová: „Lebo slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou... zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania. Lebo aj Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť, my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo“ (1 Kor 1, 18. 21 – 23).
Prvé kresťanské spoločenstvá, ku ktorým sa Pavol obracia, veľmi dobre vedeli, že Ježiš vstal z mŕtvych a žije. Apoštol chcel pripomenúť nielen Korinťanom a Galaťanom, ale všetkým nám, že Zmŕtvychvstalý je stále ten, ktorý bol ukrižovaný. „Pohoršenie“ a „bláznovstvo“ kríža, spočívajú práve v tom, že tam, kde všetko vyzerá ako neúspech, bolesť, porážka, práve tam je všetka moc bezhraničnej Božej lásky, lebo kríž je vyjadrením lásky a láska je skutočnou silou, ktorá sa odhaľuje práve v tejto zdanlivej slabosti. Pre Židov je kríž skandalon, teda pasca alebo kameň úrazu: zdá sa, že je kameňom úrazu pre vieru zbožného Izraelitu, ktorý sotva nájde niečo podobné v posvätných spisoch. Pavol tu, zdá sa, s nemalou odvahou hovorí, že v hre je veľmi mnoho: pre Židov kríž protirečí samotnej podstate Boha, ktorý sa zjavoval pomocou zázračných znamení. Teda prijať Kristov kríž značí urobiť veľké obrátenie v spôsobe svojho prístupu k Bohu. Ak sa pre Židov dôvod odmietania kríža nachádza v Zjavení, teda vo vernosti Bohu otcov, pre Grékov, teda pre pohanov, je kritériom odmietnutia kríža rozum. Pre nich je kríž skutočne moría, bláznovstvo, doslova nevedomosť, pokrm bez soli; je teda viac než len omylom, je urážkou zdravého rozumu.
Sám Pavol mal viackrát trpkú skúsenosť s odmietnutím kresťanského ohlasovania, ktoré bolo posúdené ako „nevedomosť“, ako niečo nepodstatné, ba dokonca nehodné toho, aby sa o ňom uvažovalo na úrovni racionálnej logiky. Pre tých, ktorí ako Gréci, videli dokonalosť v duchu, v čistom myslení, bolo neprijateľné už len to, aby sa Boh stal človekom, aby sa ponoril do všetkých obmedzení priestoru a času. A už celkom nepredstaviteľné bolo uveriť, že by Boh mohol skončiť na kríži! Vidíme, že táto grécka logika je aj logikou bežnou pre našu dobu. Akoby mohla koncepcia apátheia, indiferentnosti v zmysle absencie akejkoľvek vášne v Bohu, pochopiť Boha, ktorý sa stal človekom a bol porazený, Boha, ktorý si navyše vzal telo, aby ako zmŕtvychvstalý žil? „Vypočujeme ťa o tom inokedy“ (Sk 17, 32), povedali opovržlivo Aténčania Pavlovi, keď ho počuli hovoriť o vzkriesení z mŕtvych. Za dokonalosť totiž považovali oslobodenie sa od tela, ktoré chápali ako väzenie. Ako potom nemali považovať za bláznovstvo znovu si vziať telo? Zdalo sa, že v antickej kultúre nebol priestor pre posolstvo o vtelenom Bohu. Celý príbeh „Ježiša z Nazareta“ sa zdal ako úplné bláznovstvo a jeho najcharakteristickejším symbolom bol zaiste kríž.
Prečo však sv. Pavol práve túto reč o kríži urobil základným bodom svojho kázania? Odpoveď nie je ťažká: kríž zjavuje „Božiu moc“ (porov. 1 Kor 1, 24), ktorá je iná ako ľudská moc - odhaľuje totiž Božiu lásku: „Čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia“ (tamže v. 25). Mnoho storočí po Pavlovi vidíme, že v dejinách zvíťazil kríž, a nie múdrosť, ktorá krížu protirečí. Ukrižovaný je múdrosťou, lebo pravdivo ukazuje, kto je Boh, ukazuje moc lásky, ktorá vystupuje až na kríž, aby spasila človeka. Boh využíva spôsoby a nástroje, ktoré sa nám na prvý pohľad zdajú iba slabosťou. Ukrižovaný však na jednej strane odhaľuje ľudskú slabosť a na druhej skutočnú Božiu moc, jeho slobodne darovanú lásku: práve táto úplná nezištnosť lásky je pravou múdrosťou. To napokon Pavol okúsil i na svojom tele, ako o tom svedčí v rôznych pasážach, kde píše o svojej duchovnej ceste, a ktoré sa stali orientačnými bodmi pre každého Ježišovho učeníka: „On mi povedal: ,Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti‘“ (2 Kor 12, 9); a ešte: „Čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných“ (1 Kor 1, 27). Apoštol sa do takej miery stotožňuje s Kristom, že aj uprostred toľkých skúšok, žije vo viere v Božieho Syna, ktorý ho miloval a seba samého vydal za jeho hriechy i za hriechy všetkých (porov. Gal 1, 4; 2, 20). Tento apoštolov autobiografický údaj sa stal paradigmatickým pre nás všetkých.
Sv. Pavol nám ponúka obdivuhodnú syntézu teológie kríža vo svojom Druhom liste Korinťanom (5, 14 – 21), kde je všetko zhrnuté v dvoch základných tvrdeniach: na jednej strane Kristus, ktorého Boh za nás urobil hriechom (v. 21) a ktorý zomrel za všetkých (v. 14); na druhej strane Boh, ktorý nás zmieril so sebou, nepočítajúc nám naše hriechy (v. 18 – 20). A vďaka tejto „službe zmierenia“ je už každé otroctvo vykúpené (porov. 1 Kor 6, 20; 7, 23).
Z toho je zrejmé, aké je toto všetko dôležité pre náš život. Aj my máme vstúpiť do tejto „služby zmierenia“, ktorá však vždy predpokladá zrieknuť sa vlastnej nadradenosti a zvoliť si bláznovstvo lásky. Sv. Pavol sa vzdal vlastného života, úplne sa obetujúc pre službu zmierenia, pre kríž, ktorý je spásou pre všetkých. A toto musíme dokázať urobiť aj my: musíme nájsť našu silu práve v pokore lásky a našu múdrosť v slabosti zrieknutia sa, aby sme tak vstúpili do Božej sily. Všetci máme svoj život formovať podľa tejto pravej múdrosti: nežiť sami pre seba, ale žiť vo viere v toho Boha, o ktorom všetci môžeme povedať: Miloval ma a seba samého dal za mňa.
Z TALIANČINY PRELOŽILA MÁRIA SPIŠIAKOVÁ
