Veľavážený pán rektor, Verejní a politickí predstavitelia,
Ctení profesori a zamestnanci,
drahí mladí študenti!
Stretnúť sa s komunitou rímskej univerzity La Sapienza pri príležitosti otvorenia akademického roku je pre mňa dôvodom hlbokej radosti. Táto univerzita po storočia zaznamenáva putovanie a život mesta Rím a v každej oblasti poznania prináša ovocie tých najlepších intelektuálnych síl. Či to už bolo v dobe jej založenia pápežom Bonifácom VIII., kedy bola podriadená cirkevnej autorite, alebo neskôr, kedy sa Studium Urbis vyvinulo ako inštitúcia talianskeho štátu, vaša akademická obec si zachovala veľkú vedeckú a kultúrnu úroveň, ktorá ju zaraďuje medzi najprestížnejšie univerzity sveta. Odjakživa rímska cirkev hľadí so sympatiami a obdivom na toto univerzitné centrum a uznáva jeho niekedy namáhavé a náročné úsilie v oblasti skúmania a formácie nových generácií. Ani v posledných rokoch nechýbali významné momenty spolupráce a dialógu. Chcel by som pripomenúť najmä Svetové stretnutie rektorov pri príležitosti veľkého jubilea univerzít, na ktorom sa vaša obec podieľala nielen organizačne a pohostinsky, ale predovšetkým prorockým a komplexným návrhom formulovať ,nový humanizmus tretieho tisícročia´.
Rád by som pri tejto príležitosti vyjadril svoju vďačnosť za pozvanie na prednášku, ktoré mi adresovala vaša akademická obec. Položil som si v tejto súvislosti predovšetkým otázku: Čo môže a má pri takejto príležitosti pápež povedať? Vo svojej prednáške v Regensburgu som hovoril síce ako pápež, ale tiež hlavne ako bývalý profesor onej univerzity a snažil som sa zhrnúť svoje spomienky a aktuality. Na univerzitu La Sapienza, starobylú rímsku univerzitu, som pozvaný predovšetkým ako biskup Ríma a ako taký, preto musím hovoriť. Sapienza bola naozaj kedysi univerzitou pápeža, ale dnes je to laická univerzita, tešiaca sa z autonómie, ktorá vplyvom svojho zakladajúceho konceptu univerzitu vždy charakterizovala a ktorá má byť viazaná výlučne na autoritu pravdy. Vo svojej nezávislosti na politických alebo cirkevných autoritách nachádza univerzita svoju výnimočnú funkciu i v modernej spoločnosti, ktorá inštitúciu tohto druhu potrebuje.
Vrátim sa k svojej úvodnej otázke: Čo môže a má pápež povedať na stretnutí s univerzitou svojho mesta? Keď som uvažoval o tejto otázke, zdalo sa mi, že obsahuje i ďalšie dve otázky, ktorých objasnenie by potom samo malo viesť k odpovedi. Je totiž potrebné pýtať sa: Aká je povaha a poslanie pápežstva? A ďalej: Aká je povaha a poslanie univerzity? Nechcel by som tu seba a vás vťahovať do nejakej detailnej rozpravy o povahe pápežstva. Postačí iba stručný náznak. Pápež je predovšetkým biskup Ríma a ako taký má mocou, ktorú získal po apoštolovi Petrovi biskupskú zodpovednosť tiež voči Katolíckej cirkvi. Slovo ,biskup´ (episkopos), ktoré sa vo svojom bezprostrednom význame vzťahuje na strážcu bolo už v Novom zákone uvedené do súvislosti s biblickým pojmom ,pastier´. On je tým, ktorý z vyvýšeného miesta pozoruje a hľadí na celok a stará sa o jeho správnu cestu a súdržnosť. Takto vymedzené poslanie v tom prípade orientuje pohľad predovšetkým smerom do vnútra spoločenstva veriacich. Biskup – pastier – je muž, ktorý sa stará o toto spoločenstvo, ten, ktorý zachováva jeho jednotu a udržuje ho na ceste k Bohu, ktorú podľa kresťanskej viery Ježiš ukázal a nielen to. On sám je pre nás cestou. Toto spoločenstvo, o ktoré sa biskup stará, či už veľké alebo malé, žije vo svete. Jeho stav, jeho putovanie, jeho príklad a jeho slovo nevyhnutne pôsobí i na ľudské spoločenstvo v jeho celku. Čím je väčšie, tým sa tiež jeho dobrý stav alebo jeho prípadné zhoršenie odráža na celku ľudstva. Dnes vidíme veľmi jasne, ako pôsobí na celok ľudstva situácia náboženstva a situácia Cirkvi, ich krízy a ich obnovy. Pápež sa tak práve ako pastier svojho spoločenstva stáva stále viac tiež hlasom mravného rozumu ľudstva.
Samozrejme tu ihneď vzniká námietka, podľa ktorej vraj pápež v skutočnosti nehovorí na základe mravného rozumu, ale vyvodzuje svoje súdy z viery, a preto nemôže vznášať nárok na ich platnosť voči tým, ktorí túto vieru nezdieľajú. K tomuto argumentu sa ešte budeme musieť vrátiť, pretože sa tu kladie absolútne základná otázka: Čo je to rozum? Ako sa môže nejaké tvrdenie, najmä nejaké morálna norma javiť ,rozmuná´? V tomto bode by som rád iba krátko poukázal na to, že John Rawls, i keď upiera každému náboženskému učeniu povahu ,verejného´ rozumu, vidí v ich ,neverejnom´ rozume aspoň nejaký rozum, ktorý by ani v mene sekularisticky zatvrdnutej racionality nemal byť odopretý tým, ktorí ho zastávajú. Meradlo tejto rozumnosti spočíva okrem iného v tom, že spomenuté učenia sú odvodené zo zodpovednej a odôvodnenej tradícií, ktorá počas storočí vyvinula na podporu príslušného učenia dostatočne dobrú argumentáciu. Na tomto tvrdení sa mi zdá dôležitým uznaním, že skúsenosti a dôkazy minulých pokolení, historický základ ľudskej múdrosti sú tiež znamením vlastnej rozumnosti a jej pretrvávajúceho zmyslu. Vedľa ahistorického rozumu, ktorý sa snaží o sebakonštrukciu iba v rámci ahistorickej racionality je potrebné zhodnotiť múdrosť ľudstva ako takú, múdrosť veľkých náboženských tradícií, a to ako realitu, ktorú nie je možné beztrestne odhodiť na smetisko dejín ideí.
Vráťme sa k úvodnej otázke. Pápež hovorí ako predstaviteľ spoločenstva veriacich, v ktorom počas storočí svojej existencie dozrela určitá životná múdrosť; hovorí ako predstaviteľ spoločenstva, ktoré v sebe uchováva poklad poznania a etickej skúsenosti, ktoré majú svoju dôležitosť pre celé ľudstvo. V tomto zmyslu teda hovorí ako predstaviteľ mravného rozumu.
Teraz je však potrebné sa spýtať: Čo je univerzita? Aká je jej úloha? Je to otázka gigantická, na ktorú sa môžem opäť pokúsiť odpovedať iba akoby telegraficky, formou niekoľkých postrehov. Myslím si, že možno povedať, že vnútorný pôvod univerzity spočíva v túžbe po poznaní, ktorá je vlastná človeku. On chce poznať, čo všetko je okolo neho. Chce pravdu. V tomto zmysle možno za impulz, z ktorého sa zrodila západná univerzita považovať Sokratovu otázku. Mám na mysli, aby sme spomenuli aspoň jeden text, rozhovor s Euthyfrónom, ktorý pred Sokratesom obhajuje mýtické náboženstvo a jeho zbožnosť. Sokrates na to reaguje otázkou: ,Ty veríš, že medzi bohmi naozaj existujú vzájomné vojny a hrozné nepriateľstvá a boje... Musíme povedať, Euthyfrón, že to všetko je pravda?´(6 b-c). V tejto zdanlivo málo zbožnej otázke, ktorá však vyvierala z hlbšej a rýdzejšej Sokratovej religiozity, z hľadania Boha naozaj božského, rozpoznávali kresťania prvých storočí sami seba a svoju cestu. Prijali svoju vieru nie pozitivisticky alebo ako núdzové východisko z neukojených túžob, ale pochopili ju ako rozplynutie hmiel mýtického náboženstva, čo dalo priestor objavu onoho Boha, ktorým je Stvoriteľský Rozum a zároveň Rozum, ktorý je Láskou. Dopytovanie rozumu po väčšom Bohu, ako aj po pravej prirodzenosti a pravom zmyslu ľudského bytia, pre nich nebolo žiadnou problémovou formou nedostatku religiozity, ale bola súčasťou podstaty ich spôsobu náboženského bytia. Nebolo teda pre nich potrebné anulovať alebo dať bokom Sokratesovu otázku, ale mohli, ba dokonca ju museli prijať, a uznať tak za súčasť vlastnej identity aj namáhavé hľadanie rozumu, aby dosiahli poznanie celej pravdy. Takto sa v priestore kresťanskej viery, v kresťanskom svete mohla, ba musela zrodiť univerzita.
Je potrebné urobiť ďalší krok. Človek chce poznávať, chce pravdu. Pravda je predovšetkým niečo k videniu, k pochopeniu – theoría, ako to nazýva grécka tradícia. Pravda však nikdy nie je iba teoretická. Augustín, ktorý dáva do súvislosti Blahoslavenstvá z kázania na vrchu a dary Ducha, o ktorých sa píše v 11. kapitole Izaiáša, tvrdí, že existuje akási vzájomnosť medzi ,scientia´ a ,tristitia´, keď hovorí, že poznanie činí smutným. A skutočne, kto vidí a chápe iba všetko to, čo sa deje vo svete, stáva sa smutným. Pravda však znamená viac než nadobudnutie vedomostí, poznanie pravdy má za účel poznanie dobra. A to je tiež zmyslom Sokratovej otázky. Čo je tým dobrom, ktoré nás robí pravdivými? Pravda nás robí dobrými a dobrota je pravdivá. Tento optimizmus žije v kresťanskej viere, pretože sa jej dostalo videnia Loga, storiteľského Rozumu, ktorý sa vo vtelení Boha zároveň zjavil ako Dobrota, ako Dobrota sama.
V starovekej teológii sa viedla hlboká diskusia o vzťahu medzi teóriou a praxou, o správnom vzťahu medzi poznaním a konaním. Dišputa, ktorú tu nemusíme rozvíjať. Stredoveká univerzita vlastne svojimi štyrmi fakultami tento vzájomný vzťah reprezentuje. Začnime s fakultou, ktorá podľa vtedajšieho chápania bola v poradí štvrtá: fakulta medicíny. I keď bola považovaná skôr za ,umenie´ než vedu, jej umiestnenie do kosmu znamenalo ,universitas´ jej zaradenie do oblasti racionality. Umenie uzdravovať bolo vtedy podrobené rozumu a tak vyňaté z oblasti mágie. Uzdravovať je úloha, ktorá si stále viac žiada číry rozum, ale práve preto potrebuje spojenie poznania a moci, potrebuje patriť do sféry ,ratio´. Nevyhnutnou sa ukazuje otázka vzťahu medzi praxou a teóriou, medzi poznaním a konaním na právnickej fakulte. Ide o to, dať správnu formu ľudskej slobode, ktorá je vždy slobodou vzájomne zdieľanou. Právo je predpokladom slobody, nikdy nie jej súperom. Tu však okamžite vzniká otázka: Ako zistiť kritéria spravodlivosti, ktoré umožňujú slobodu spoločne žitú a slúži človeku k tomu, aby bol dobrým? V tomto bode sa ponúka skok do prítomnosti. Je to otázka, ako nájsť právnu normativu, ktorá ustanovuje systém slobody, ľudskej dôstojnosti a práv človeka. Je to otázka, ktorá nás v demokratických procesoch formovania myslenia dnes zaujíma a ktorá nás súčasne trápi ako otázka budúcnosti ľudstva. Jürgen Habermas vyjadruje, podľa môjho názoru, široký konsenzus súčasného myslenia, keď hovorí, že legitimita ústav ako predpokladu legálnosti vyplýva z dvoch prameňov: z rovnostárskej politickej účasti všetkých občanov a z rozumnej formy, ktorá vyrieši politické kontrasty. Pokiaľ ide o túto ,rozumnú formu´ poznamenáva, že nemôže byť čistým zápasom o aritmetickú väčšinu, ale musí ju charakterizovať ,proces argumentácie, ktorá je vnímavá k pravde´ (wahrheitssensibles Argumentationsverfahren). Dobre sa to hovorí, ale je veľmi zložité aplikovať to do nejakej politickej praxe. Predstavitelia tohto ,procesu argumentácie´ sú, ako vieme, prevažne strany zodpovedné za formáciu politickej vôle. Tí však budú nevyhnutne smerovať predovšetkým k dosiahnutiu väčšiny a tak budú skoro vždy sledovať záujmy, ktoré sľubujú ich uspokojenie. Tieto záujmy sú však často špecifické a neslúžia skutočnému celku. Vnímavosť k pravde je stále znova prekonaná vnímavosťou k záujmom. Považujem za významné, že Habermas hovorí o vnímavosti k pravde, ako nutného prvku procesu politickej argumentácie, čím tak znovu zaradil pojem pravdy do filozofickej a politickej rozpravy.
Potom sa však stáva nevyhnutná Pilátova otázka: Čo je pravda? A ako ju poznať? Ak sa pritom odkáže, ako to robí Rawls, na ,verejný rozum´ nasleduje nutne ďalšia otázka: Čo je rozumné? Ako dokáže rozum, že je pravým rozumom? V každom prípade sa na základe toho stáva zrejmým, že pri hľadaní práva na slobodu, na pravdu spravodlivého spolužitia musia byť vypočuté autority, ktoré sa líšia od straníckych či skupinových záujmov bez toho, aby bola popieraná ich dôležitosť. Vráťme sa teraz k štruktúre stredovekej univerzity. Okrem právnickej fakulty tam boli fakulty filozofie a teológie, ktorým bolo zverené skúmanie bytia človeka v ich celku, a tým aj poslanie udržovať v bdelosti vnímavosť pravdy. Mohlo by sa dokonca povedať, že je to trvalý a pravý zmysel oboch týchto fakúlt. Ako ale majú toto poslanie plniť? To je otázka, s ktorou sa treba pasovať stále znovu a ktorá nie je nikdy položená a zodpovedaná definitívne. V tomto bode preto nemôžem ani ja ponúknuť odpoveď, iba skôr ponúknuť pozvanie zotrvať na ceste s touto otázkou spolu s velikánmi, ktorí v priebehu celých dlhých dejín zápasili a hľadali s ich odpoveďami a ich znepokojeniami kvôli pravde, ktorá ustavične odkazuje na každú jednotlivú odpoveď.
Teológia a filozofia spolu vytvárajú zvláštny pár, dvojičky, pričom ani jedna nemôže byť celkom odtrhnutá od druhej, napriek tomu každá z nich si musí uchovať vlastnú identitu a poslanie. Je historickou zásluhou sv. Tomáša Akvinského, ktorý na rozdiel od historicky podmienenej, odlišnej odpovedi Otcov, vyzdvihol autonómiu filozofie a spolu s ňou právo a zodpovednosť, ktoré sú vlastné rozume, ktorý sa pýta na základe vlastných síl. Otcovia na rozdiel od novoplatonických filozofií, v ktorých boli náboženstvo a filozofia neoddeliteľne spojené, prezentovali kresťanskú vieru ako pravú filozofiu. Zdôraznili tiež, že táto viera odpovedá na požiadavky rozumu, ktorý hľadá pravdu a že viera je odobrením pravde, zatiaľ čo mýtické náboženstvá sa stali iba návykom. Avšak neskôr, vo chvíli zrodu univerzity na Západe už neexistovali tie náboženstvá, ale iba kresťanstvo, a preto bolo potrebné znovu opäť zdôrazniť zodpovednosť, ktorá je vlastná rozumu, ktorý nie je absorbovaný vierou. Tomáš sa ocitol v privilegovanom okamžiku. Po prvýkrát boli dostupné Aristotelove spisy vo svojom celku, boli prítomné hebrejské a arabské filozofie ako špecifické spôsoby osvojenia a rozvinutia gréckej filozofie. Kresťanstvo tak vstúpilo do nového dialógu s rozumom druhých, ktoré stretávalo a muselo zápasiť o vlastnú rozumnosť. Fakulta filozofie, ktorá ako ,fakulta slobodných umení´ bola až do tej doby iba propedeutikou k teológii sa teraz stáva fakultou v pravom a vlastnom zmysle, teda autonómnym partnerom teológie a viery, ktorú ona reflektuje. Nemôžeme sa tu pozastaviť pri pútavej konfrontácii, ktorá z toho vyplynula. Radšej by som povedal, že koncepciu sv. Tomáša ohľadne vzťahu medzi filozofiou a teológiou by bolo možné vyjadriť pomocou formulácie, ktorú podal Chalcedonský koncil pre kristológiu: filozofia a teológia sa k sebe majú vzťahovať ,bez kríženia, bez odlúčenia´. ,Bez kríženia´ - to zmanená, že každá z oboch musí zachovávať svoju identitu. Filozofia musí zostať skutočne rozumom, ktorý hľadá v rámci vlastnej slobody a zodpovednosti, musí vidieť svoje obmedzenia a tým i svoju veľkosť a šírku. Teológia musí naďalej čerpať z pokladov poznania, ktoré nevynašla ona sama, ktoré ju stále presahuje a ktoré práve preto, že nie je skrze reflexiu nikdy celkom vyčerpateľné, je stále výzvou k mysleniu. Spolu s týmto ,bez prelínia´ platí rovnako ono ,bez odlúčenia´: filozofia nezačína zakaždým od nuly subjektu mysliaceho izolovane, ale je súčasťou veľkého dialógu historickej múdrosti, ktorú kriticky a zároveň chápavo vždy znovu prijíma a rozvíja, ale nesmie sa uzatvárať ani pred tým, čo náboženstvo a najmä kresťanská viera dostali a dali ľudstvu ako ukazovateľ cesty. Rôzne veci vyslovené teologicky v priebehu dejín alebo i uvedené do praxe cirkevnými autoritami sa v dejinách ukázali ako falošné a teraz nám metú. Súčasne je však pravdou, že dejiny svätých, dejiny humanizmu, ktorý vyrástol na základe kresťanskej viery dokazujú pravdu tejto viery v jej bytostnom jadre a robia z nej tak inštanciu verejného rozumu. Mnohé z toho, čo hovorí teológia a viera môže byť zaiste prijaté iba v rámci viery a nemôže byť preto prezentované ako požiadavka kladená na tých, ktorým je táto viera neprístupná. Je však zároveň pravdou, že posolstvo kresťanskej viery nie je nikdy čírym , comprehensive religous doctrine´, ako to podáva Rawls, ale je očistnou silou pre samotný rozum, ktorému pomáha, aby bol sám sebou. Kresťanské posolstvo by na základe svojho pôvodu malo byť vždy povzbudením k pravde a tým aj silou proti tlakom a záujmom.
Doteraz som tu hovoril iba o stredovekej univerzite, ale snažil som sa nechať vyniknúť nemennú povahu univerzity a jej poslania. V moderných dobách sa otvorili nové dimenzie poznania, ktoré boli v univerzitách zhodnotené najmä v dvoch veľkých oblastiach. Najskôr v prírodných vedách, ktoré sa rozvinuli spojením experimentu a predpokladanej racionálnosti hmoty. Po druhé v historických a humanitných vedách, v ktorých sa človek, ktorý skúma zrkadlo svojich dejín a objasňuje dimenzie svojej prirodzenosti snaží lepšie pochopiť seba samého. V tomto rozvoji sa ľudstvu otvoril nielen obrovský rozmer poznania a moci, ale rozrástlo sa tiež poznanie a uznanie práv a dôstojnosti človeka, za čo môžeme byť iba vďační. Putovanie človeka sa však nikdy nesmie pokladať za uzatvorené a nebezpečenstvo pádu do neľudskosti nikdy nie je odstránené, ako to dobre vidíme v panoráme dnešných dejín! Nebezpečenstvom západného sveta, aby sme hovorili iba o ňom, je to, že človek, vedomý si veľkosti svojho poznania a moci, sa vzdá otázky o pravde. A to zároveň znamená, že rozum nakoniec ustúpi nátlaku záujmu a príťažlivosti úžitku a bude tak prinútený uznať ju ako posledné meradlo. Hovoriac z hľadiska univerzitnej štruktúry, existuje nebezpečenstvo, že filozofia, ktorá sa už nebude cítiť schopná plniť svoje pravé poslanie degraduje na pozitivizmus; že teológia so svojim posolstvom, adresovaným rozumu, bude ohraničená do privátnej sféry väčšej, či menšej skupiny. Pokiaľ sa však rozum, podnietený svojou zdanlivou čistotou, stane hluchým voči veľkému posolstvu, ktoré voči nemu vychádza z kresťanskej viery a jej múdrosti, uschne ako strom, ktorého korene už nesiahajú k vode, z ktorej čerpá život. Stratí odvahu k pravde a tým sa nestane veľkým, ale malým. Ak to aplikujeme na európsku kultúru, znamená to, že ak sa chce konštruovať samu seba na základe kruhu svojich vlastných argumentov a toho, čo ju momentálne presviedča a v obavách o svoju laicitu, odtrhne sa od svojich koreňov, z ktorých žije. Potom sa nestane rozumnejšou a rýdzejšou, ale rozloží sa a rozpadne.
Týmto sa vraciam v úvodnému bodu. Čo má robiť a hovoriť pápež na univerzite? Určite sa nemá snažiť autoritatívne vnucovať druhým vieru, ktorá môže byť daná iba v slobode. Okrem svojej služby Pastiera cirkvi a na základe vnútornej povahy tejto služby je jeho poslaním udržovať v bdelosti vnímavosť pravdy; stále znovu pozývať rozum, aby hľadal pravdu, dobro, Boha a na tejto ceste ho povzbudzovať k objavovaniu užitočných svetiel, ktoré zažiarili v priebehu dejín kresťanskej viery a vnímať tak Ježiša Krista ako Svetlo, ktoré osvecuje dejiny a pomáha nachádzať cestu k budúcnosti.
Do slovenčiny z českej verzie preložila Eva Jánošíková.
