Drahí bratia a sestry, milí chlapci a dievčatá!Na tohoročnú Kvetnú nedeľu pápež Benedikt XVI. položil mladým otázku: „Je možné milovať?“ V tomto liste aj my chceme zostať pri téme, ako prežívať kresťanskú lásku, lebo začína Týždeň Cirkev pre mládež. S porozumením sa obraciame najmä na vás – mladých, dievčatá a chlapcov, mladé ženy a mužov, snúbenice a snúbencov, mladomanželov našich diecéz.
Otázka Svätého Otca, „Je možné milovať?“, sa nezrodila náhodou. Otázku vyvolali mnohé naliehavé výkriky sklamaných ľudí, ktorí nadobudli skeptické presvedčenie, že láska neexistuje, pretože v tom, čo svet predstavuje ako lásku, nenašli pravú lásku. Preto sa mnohí mladí cítia nemilovaní a sami nie sú schopní milovať. Svet naozaj čaká odpoveď na otázku, ako skutočne milovať, lebo si uvedomuje, že najväčším zmrzačením človeka je urobiť ho neschopným prijímať a preukazovať lásku.
Milí mladí, v prvom rade myslite na to, že láska skutočne existuje. Veď Boh je Láska (porov. 1 Jn 4, 16). Pápež Benedikt XVI. vo svojej encyklike hovorí o láske, ktorou je sám Boh, ktorou Boh zahŕňa svet a ktorú ľudia majú odovzdávať druhým (porov. Deus caritas est, 1). Prvotná Cirkev, úprimne prežívajúc svoju vieru, praktizovala túto vzájomnú lásku, ktorá obdivuhodne napĺňala životy kresťanov. Ich praktická láska prekonávala rozdiely bohatstva, spoločenského postavenia, či už išlo o otrokov, alebo ich pánov, prekonávala rozdiely vzdelania, majetku, rasy... Kresťania činorodou láskou prekonávali všetky odlišnosti – a svet, ktorý to vnímal, ich označil slovami „to sú tí, ktorí sa navzájom milujú“ (porov. Jn 13, 35). Láska je súčasťou kresťanskej viery, kresťanskej modlitby, kresťanského života.
V dnešnom čítaní sme z Druhej knihy Machabejcov počuli starozákonnú udalosť o praktickej láske. Pretože matka a jej siedmi synovia nechceli počúvnuť kráľov príkaz a jesť poškvrnený pokrm, t. j. nechceli sa odvrátiť od Boha – nechceli ho prestať milovať –, znamenalo to pre nich hroznú mučenícku smrť. Ich hrdinská matka bola svedkyňou toho, ako vojaci mučili a zabíjali jej synov jedného po druhom. Odkiaľ mali toľko sily, aby ostali verní? Silu im dodávala živá viera v Boha a láska k nemu. Verili, že od neho život prijali a z jeho ruky ho opäť prijmú. Nedali sa oklamať, ostali verní. Vzájomná láska a spoločenstvo, ktoré spolu tvorili, ich urobilo schopnými zachovať vernosť Bohu.
K takejto láske v spoločenstve, ale aj k vernosti Bohu, sme povolaní my všetci. Biskupi, kňazi, otcovia, matky, manželia, aj vy – mladí. Sme povolaní, aby sme sa v rodinách, vo farnostiach a spoločenstvách navzájom povzbudzovali k vernosti vo viere. Či nás svet veľakrát – priamo alebo nepriamo pod rúškom pokroku a tolerancie – nevyzýva zaprieť Boha, opustiť vieru a zanechať čistú lásku? Napríklad vtedy, keď ktosi tvrdí, že lásku možno budovať smrťou iného, napríklad zabitím nenarodeného dieťaťa, teda umelým potratom; že niekomu možno preukázať lásku, ak ho v chorobe či starobe pripravíme o život, čiže eutanáziou, alebo že láska medzi dvoma osobami musí mať „hneď a vždy“ aj sexuálny rozmer, čo je propagovaný pohlavný život v puberte, čo sú homosexuálne vzťahy, alebo pohlavný život pred manželstvom a mimo manželstva. Nie, toto nie je láska! Vtedy nás niekto zavádza, klame, lebo ponúka život bez serióznych pravidiel; ponúka jednoduché cesty, na konci ktorých vraj má čakať šťastie. Vtedy majme na mysli, že Boh je láska a bez neho ani pravá láska, ani šťastný život neexistuje.
Mladým Machabejcom, o ktorých sme počuli v prvom čítaní, stačilo urobiť iba malý ústupok – prijať pokrm, ktorý vo svojej viere vnímali ako nečistý. Stačilo iba jesť jedlo, ktoré jedli ostatní, a vyhli by sa mučeniu, aj by si zachránili životy. Taký istý útok hrozí aj dnes a pritom je veľmi nebezpečný. Núti vás myslieť, robiť, veriť tak ako ostatní, aj keď to vnútorne odmietate. Aj vy potrebujete zažívať skutočné spoločenstvo ľudí, ktorým na sebe navzájom záleží, a sú pre seba povzbudením. Potrebujete žiť v dôvere, preukazovať si pomoc, nachádzať oporu. Preto je taký veľmi potrebný zážitok opravdivej lásky a blízkosť kresťanského spoločenstva. Nežiť svoju vieru sám, znamená byť silnejším. Charles Péguy hovorí o tom, že ak raz prídeme k Bohu a budeme sami, spýta sa nás Boh: „A kde sú tvoji bratia a sestry?“
Preto vás vyzývame, drahí mladí, pripojte sa k spoločenstvu mladých celého sveta, k spoločenstvu so Svätým Otcom Benediktom XVI. na Svetových dňoch mládeže v Sydney v auguste 2008. Uvedomujeme si, že od Sydney nás delí veľká vzdialenosť a väčšina z nás tam nemôže cestovať. Preto sa naše pozvanie viac vzťahuje na paralelné stretnutie, ktoré sa bude konať v tom istom čase, v auguste 2008, na moravskom Velehrade. Aj tam budú mladí ľudia z viacerých krajín, ktorí chcú prežívať veriace spoločenstvo, ktorí sa chcú povzbudiť vo viere a v praktickej kresťanskej láske: v láske, ktorá má základ a svoje normy v Bohu; v láske ktorá vedie k pomoci a k rešpektovaniu života slabých i chorých; v hrdinskej láske, ktorá umožňuje v čistote prežívať mladosť, snúbenecký i manželský život. Pozývame vás, milí mladí, spoločne vykročme na cestu vernejšieho nasledovania Krista. Buďme jeho svedkami v dnešnom svete. Naberme odvahu, prosme Boha o dostatok sily odolať aj malým ústupkom, ktoré nás pripravujú o šťastný život tu na tomto svete, ale najmä o blažený život vo večnosti.
Myšlienka Týždňa Cirkev pre mladých vychádza z túžby modliť sa za mladých, za tých, ktorí sa venujú mládeži a povedať mladým, že pravá láska existuje. S veľkou dôverou a s nádejou sa obraciame dnes na vás, chlapci a dievčatá. Mladosť je spojená s veľkou túžbou po láske, šťastí a spravodlivosti, ktorá dokáže prekonávať veľké prekážky. Nedajte sa odradiť ani oklamať. Buďte pre seba navzájom povzbudením cez modlitbu a lásku, ktorú si dennodenne preukazujte, pretože aj dnes je možné milovať skutočnou, pravou láskou.
Svätý Otec nás vyzval, aby sme mali odvahu milovať, a aby sme si pre svoj život neželali nič menšie ako silnú a nádhernú lásku (porov. Benedikt XVI., Posolstvo k 22. svetovému dňu mládeže). K tejto odvahe milovať Boha i blížneho opravdivou láskou vám žehnajú
vaši otcovia biskupi
