Čím bol a čím by mal byť pre nás každý opravdivý sviatok? Mal by byť prerušením práce, prerušením všednosti, chvíľou osvieženia ducha, ale aj stretnutím s niečím, čo neumiera. V našej kultúre bola od stáročí jedným z takýchto sviatkov nedeľa. Taký by mal byť i obsah sviatku sv. Cyrila a Metoda. Sviatočný deň 5. júl, ako deň najväčších osobností našich dejín, je jediný sviatok, ktorý slávi naše Slovensko ako štát i veriaci ako cirkvi. Oba si ho ctia s rovnakou úctou pre jeho obsah, hĺbku i význam. Svedčia o tom slávnosti na mnohých miestach, v Nitre i na Devíne.
Ešte pri vzniku Slovenskej republiky a jej Ústavy, ba v jednom denníku ešte aj včera niektorí mudrovali, že cyrilometodská tradícia je mýtus. Nie je to mýtus. Je to najskutočnejšia história.
Dnes si oživujeme korene nášho slovenského národného života v osobnostiach géniov a svätcov Konštantína a Metoda, ich diela a ich tradície, pretrvávajúcej stáročia. Keď prišli k nám roku 863 ako učitelia z Carihradu na prosbu nášho rozhľadeného vladára Rastislava, cisár Michal III. mu po nich poslal posolstvo slovami: „Aby ste sa aj vy stali národom veľkým.“ – Dielo, určené pre stáročia, sa začalo. Konštantín a Metod vynašli pre starosloviensky jazyk našich predkov písmo, preložili zázračne celú Bibliu, poklad európskych národov, dosiahli neuveriteľne v Ríme potvrdenie staroslovienčiny ako štvrtého liturgického jazyka Cirkvi popri latinčine, gréčtine a hebrejčine, založili Vysokú školu s výučbou matematiky, hudby, filozofie a štúdia Písma, kde sa od roku 863 v Nitre a na iných miestach formovali nielen budúci kňazi, ale i vzdelaní laici.
Rastislav hneď na začiatku vybral na štúdium na tejto Vysokej škole 50 nadaných mladíkov, Koceľ neskôr 50 ďalších, každým rokom potom pribúdalo nových. Spolu vyrástlo za 20 rokov niekoľko sto vzdelancov.
Naši predkovia, ponorení dovtedy v prítmí pohanstva, mali od tej chvíle možnosť dostať sa na úroveň najvyspelejších národov Európy.
Začalo sa tým u nás kolosálne dielo duchovného, kultúrneho, národného i štátotvorného pohybu nášho národa i ostatných slavianskych národov. Ako ktosi povedal, tu bola prekonaná nultá hodina našej intelektuálnej, kultúrnej a duchovnej nemoty.
Naši predkovia prehovorili. Veď do cyrilometodského diela bol zapojený aj náš vynikajúci muž Gorazd a s ním mnohí naši ďalší muži. Naši predkovia začali prijímať pravdu o živote, vyspelé kresťanstvo Carihradu a Ríma a spoznávať pravdivosť slov žalmu: „Hlbočina je človek a jeho srdce priepasť.“
Konštantín-Filozof to vyjadril v mohutnej básni „Proglas“.
Príchod Konštantína a Metoda znamenal aj začiatok náročnej a zodpovednej úpravy právnych pomerov štátu a pevné životné a mravné normy spoločenstva. To všetko bolo vyjadrené právnickou knihou „Zákon sudnyj ljudem.“ Z právnických spisov sv. Metoda je známe aj tzv. „Napomenutie vladárom“, ktoré malo slúžiť zdravému organizovanému štátnemu životu našich predkov.
Cyrilometodská misia z roku 863 priniesla pre naše Slovensko okrem iného ešte jednu mimoriadnu udalosť. Pápež Ján VIII. bulou „Industriae tuae“, adresovanej „milovanému synovi Svätoplukovi, slávnemu kniežaťu“, založil v júni roku 880 diecézu „sanctae ecclesie nitrensis – svätej cirkvi nitrianskej“. Bola to a je to prvá diecéza medzi slavianskymi národmi, založená takmer sto rokov pred Prahou, pred Ostrihomom i Krakowom.
Duchovné, kultúrne, náboženské i národné základy spoločenstva zostali u nás živé aj po páde Veľkej Moravy roku 907. Naši predkovia boli síce vojensky porazení, ale kultúrne sa stali aj oporou nového štátu od čias sv. Štefana v Uhorskom kráľovstve. Toto kráľovstvo prebralo od Veľkej Moravy mnohé prvky politického zriadenia, poriadky administratívy, života práce i náboženského života a cirkevného zriadenia. Svedčí o tom veľké percento terminológie v maďarčine – dvor – udvar, brázda – barázda, anjel – angyal.
Cyrilometodská tradícia pretrvávala potom na Slovensku po celé stáročia v piesňach, povestiach, no najmä v chrámoch a medzi vzdelancami. Národ žil – jazykom i vierou. Svedčia o tom záznamy v misáloch, v Kódexoch či záznamoch sviatkov sv. Cyrila a Metoda od čias okolo roku tisíc až do 17. storočia.
Potom od roku 1655, keď vyšiel spevník Cantus catholici, objavujú sa zmienky o cyrilometodskej tradícii čoraz viac a podstatnejšie, a to u katolíkov i evanjelikov až po bernolákovcov, Jána Hollého, kardinála Rudnaya, cez veľké hnutie štúrovcov, až po Moyzesa a Kuzmányho, Maticu slovenskú a SSV. V ďalších dejinách je v slovenskej kultúre priam záplava písomností o tejto téme až podnes.
Sme hrdí na pamiatky, ktoré nám objavujú z čias cyrilometodských i prvších naši archeologovia po celom Slovensku. Najmä na Devíne, v Nitre, na východnom Slovensku a najnovšie aj v Bojnej. Sú to vzácne doklady, že naši predkovia tu žili a tvorili a že ich oživovalo kresťanstvo. Ale je tu aj iná, veľká a živá skutočnosť – je tu živé kresťanstvo, živé chrámy katolícke i evanjelické, je tu živá Cirkev, je tu živá Nitrianska diecéza založená roku 880. V našich gréckokatolíckych i pravoslávnych chrámoch zaznievajú dodnes prastaré modlitby a spevy v staroslovienčine. To všetko živo preklenuje tisíc rokov našich dejín – Konštantín a Metod sú medzi nami stále živo prítomní svojím životom a dielom. Čo to pre nás znamená?
V žalme sa hovorí: Postojte na ceste! A zamyslite sa! Skúmajte staré chodníky. Hľadajte ďalšiu dobrú cestu a kráčajte po nej.
V cyrilometodskej tradícii máme vzácne dedičstvo kultúrneho, náboženského, národného, ba i štátneho obsahu. Máme dedičstvo, ktoré je potrebné ďalej zdravo rozvíjať. Vieme, v čom všetkom je to potrebné.
Máme na Slovensku dosť, až mnoho nedostatkov. Mnoho nám chýba do národnej zrelosti. Príslušníci iných národov si kladú ruku na srdce pri speve štátnej hymny a pri úklone pred štátnym znakom. U nás niektorí, a to nielen mladí ľudia, sa správajú ako národní bezdomovci – nevedia si ceniť ani národ, ani si nectia štátny znak, ani štátnu hymnu. Je to smutnejšia stránka nášho života v našej Slovenskej republike.
Nedostatkov a nerestí máme na Slovensku viac. Niektoré naše elektronické i printové masmédiá nielenže nebudujú život národa a štátu, lež ho skôr nahlodávajú a podkopávajú. Pri rozdielnych názoroch na niektoré problémy nevieme, čo je ľudský dialóg. Protivníka v názore pokladáme často za nepriateľa, v parlamente odznievajú neraz úbohé úpadkové slová, slová urážok, až nenávisti, čo pozoruje celý národ, najmä mladí ľudia. Parlament tak niekedy pôsobí dojmom polámaných Svätoplukových prútov.
Pritom stopäťdesiat vybraných mužov a žien v Parlamente by malo byť príkladom správania a ľudských vzťahov. V nedávnych dňoch sme sa našťastie aj toho pri hlasovaní dožili.
Popri nedostatkoch máme našťastie aj veci povzbudzujúce a príkladné. Niektorí naši verejní činitelia, naši vedci, učitelia, umelci a spisovatelia sú v duchu cyrilometodskej tradície príkladom obetavého života pre dobro národa i oddanosti Slovenskej republike, ktorej sme sa po tvrdých stáročiach dožili. A sú tu aj iné dobré javy.
Po 15. rokoch Slovenskej republiky sa prvý raz naši najvyšší predstavitelia štátu vedia ľudsky stretať, viesť dialóg, riešiť problémy, aj keď nemajú na všetko rovnaké názory – počúvajú sa a civilizovane hľadajú riešenia. Dnes prehovorili v jednom a tom istom duchu. To je u nás čosi nové. Pán Boh zaplať!
Môže to naznačovať, že dnešný sviatok sv. Konštantína a Metoda neslávime plytko a naprázdno, ale ako ozajstný sviatok národa, celého Slovenska aj s jeho národnosťami, s ľudskou opravdivosťou a hĺbkou i radosťou ducha. Svätoplukove prúty akoby boli znova zviazané a tým pevné. Ak to vydrží, bude to osožiť nám i našim vzťahom k Európe a k svetu.
Cyrilometodská tradícia vstúpila v priebehu stáročí do všetkých odvetví národného, náboženského a kultúrneho života Slovákov. Stala sa tradíciou národotvornou.
Bolo prirodzené, že Slovensko pri tvorbe svojej Slovenskej republiky do preambuly Ústavy, svojho najvyššieho zákona, zakotvilo cyrilometodský odkaz. Tým pripomíname sebe, Európe i svetu tisícročné korene nášho kultúrneho, duchovného a národného života, ba aj svoju dávnu štátnosť. To je výraz našej hrdosti. Má to význam pred Európou a svetom. A pre nás je to výzva.
Výzva pre našu generáciu. Zdravo rozvíjať národný život, jeho materiálne i duchovné hodnoty a tým vernosť kresťanským zásadám života, ktoré nás zachraňovali v celých dejinách. O toto všetko sa hodno usilovať a za toto všetko sa hodno i modliť slovami žalmu:
„Bože, nauč nás rátať naše dni, aby sme nadobudli múdrosť srdca!“
Kardinál Ján Chryzostom Korec
