Je to už po tretí krát, čo nás počas týchto veľmi intenzívnych dní sprevádzal spev litánií k všetkým svätým. Bolo to počas pohrebu nášho Svätého Otca Jána Pavla II., bolo to pri príležitosti vstupu kardinálov do konkláve ako aj dnes, keď sme ich opäť spievali spolu so zvolaním „Pomáhaj novému námestníkovi Svätého Petra“. Každý raz som celkom osobitným spôsobom počúval tento modlitebný spev ako veľkú útechu. Ako opustení sme sa cítili po smrti Jána Pavla II.! Pápeža, ktorý celých 26 rokov bol našim pastierom a vodcom na ceste našimi časmi. On prekročil prah do iného života - vstúpil do Božieho tajomstva. Ale neučinil tento krok do večnosti sám. Kto verí, nikdy nie je sám - nie je sám počas života a nie je sám ani počas smrti. V tých okamihoch sme mohli zvolávať svätcov všetkých stáročí, jeho priateľov, jeho bratov vo viere vediac, že oni sú živým kordónom a budú ho sprevádzať na druhú stranu večnosti, do Božej slávy. Vieme, že jeho príchod tam bol očakávaný. Teraz vieme, že je medzi svojimi a že je skutočne v svojom dome. Opäť sme boli povzbudení, keď sa uskutočnil slávnostný vstup do konkláve, aby sme zvolili toho, koho si Pán už vybral. Ako sme mohli spoznať jeho meno? Ako mohli 115 biskupi, pochádzajúci zo všetkých kultúr a krajín nájsť toho, na ktorého Pán túžil zveriť úlohu zväzovať a rozväzovať. A opäť sme si boli vedomí, že nie sme sami, že sme obklopení, sprevádzaní a vedení Božími priateľmi. A teraz, v tejto chvíli, v tomto okamihu ja, úbohý Boží služobník mám prijať túto neočakávanú úlohu, ktorá skutočne presahuje všetky ľudské schopnosti. Ako to budem v stave urobiť? Vy všetci, milí priatelia, ste práve zvolávali zástup, obrovský zástup svätých, ktorí len predstavovali veľké mená niektorých svätcov v dejinách vzťahu Boha s ľuďmi. Tak aj v mojej duši ožíva istota: nie som sám. Nemusím niesť sám to, čo by som ani sám niesť nemohol. Zástup Božích svätých ma ochraňuje, podporuje a nesie. A vaša modlitba, milí priatelia, vaša podpora, vaša láska, vaša viera a vaša nádej ma sprevádzajú. K spoločenstvu svätých nepatria len veľké postavy, ktoré nás predchádzali a ktorých mená poznáme. My všetci sme spoločenstvom svätých. My, pokrstení v mene Otca i Syna i Ducha svätého, my, ktorí žijeme z daru Kristovho tela a krvi, prostredníctvom ktorej nás on chce premeniť a učiniť podobnými jemu samému. Áno, Cirkev je živá, to je úžasná skúsenosť týchto dní. Práve v smutných dňoch choroby a smrti pápeža sa toto obdivuhodným spôsobom potvrdilo pred našimi očami: že Cirkev je živá. A že Cirkev je mladá. Cirkev nesie v sebe budúcnosť sveta a preto ukazuje aj každému z nás cestu do budúcnosti. Cirkev je živá a my to vidíme; vidíme to, zakúšame radosť ktorú Vzkriesený Kristus prisľúbil svojim. Cirkev je živá pretože živý je Kristus, pretože On skutočne vstal z mŕtvych. V bolesti prítomnej na tvári Svätého Otca v dňoch Veľkej noci sme kontemplovali tajomstvo Kristovho utrpenia a spolu sme sa dotýkali jeho rán. No v týchto dňoch sme sa v istom zmysle mohli dotýkať aj Vzkrieseného. Bolo nám dané zakúšať radosť, ktorú prisľúbil, keď po krátkom čase temnosti, ktorá prišla ako ovocie jeho vzkriesenia.

Cirkev je živá, a tak s veľkou vďakou pozdravujem vás všetkých, ktorí ste sa tu zhromaždili, Vás ctihodní spolubratia kardináli, biskupi, najmilší kňazi, diakoni, pastorační pracovníci, katechisti, pozdravujem vás, rehoľníkov a rehoľníčky, svedkovia premieňajúcej prítomnosti Boha. Pozdravujem vás, veriaci laici, ktorí ste ponorení do obrovského priestoru budovania Božieho kráľovstva, ktoré sa šíri vo svete, v každom prejave života.

Moje slová napĺňa láska, aj keď pozdravujem všetkých tých, ktorí sa znovuzrodili vo sviatosti krstu, ale ešte netvoria s nami plné spoločenstvo. Obraciam sa aj na vás, bratia židovského ľudu s ktorými sme spojení veľkým spoločným duchovným dedičstvom, ktoré má svoje korene v neodvolateľných Božích prisľúbeniach. A moje myšlienky sa ako vlna šíria aj ku všetkým ľuďom našich čias, veriacich i neveriacich.

Milí priatelia! V tejto chvíli necítim potrebu predstavovať vládny program. Určitý náčrt toho čo považujem za svoje poslanie som už mohol predložiť v mojom posolstve v stredu 20. apríla. A nebudú chýbať príležitosti, aby som tak ešte urobil. Mojim skutočným vládnym programom, ak to môžem tak nazvať, je to, aby som nekonal moju vôľu, aby som nesledoval moje predstavy, ale aby som sa, spolu s celou Cirkvou, stal počúvajúcim, aby som počúval slovo Pánovej vôle a aby som sa ním nechal viesť. Aby bol on sám tým, kto vedie Cirkev v týchto hodinách našich dejín. Miesto toho aby som predložil program, chcel by som jednoducho hľadať a komentovať dve znamenia, ktoré predstavujú túto liturgiu nastúpenia na Petrovu službu. Oba tieto znaky napokon odzrkadľujú presne to, čo odznievalo v dvoch dnešných čítaniach. Prvým znakom je pálium utkané z čistej vlny, ktoré mi bolo položené na plecia. Tento starobylý znak, ktorý nosia rímski biskupi už od 4. storočia možno považovať za obraz Kristovho jarma, ktoré biskup tohto mesta, sluha sluhov Božích berie na svoje plecia. Božím jarmom je Božia vôľa, ktorú my prijímame. A táto vôľa nie je pre nás vonkajšie bremeno, ktoré nás tlačí a oberá o slobodu. Poznať to, čo Boh chce, poznať ktorá je cesta života, toto bola radosť Izraela a bola jeho veľkým privilégiom. Toto je aj naša radosť: Božia vôľa nás nezotročuje, ale nás očisťuje - i keď možno aj bolestným spôsobom - a tak nás privádza k samým sebe. Takým spôsobom neslúžime iba Jemu, ale slúžime spáse celého sveta, celých dejín. V skutočnosti symbolický význam pália je ešte konkrétnejší. Ovčia vlna predstavuje zblúdenú ovečku, ale aj tú, ktorá je chorá a slabá a pastier si ju berie na plecia a vedie ju k vodám života. Podobenstvo o stratenej ovečke, ktorú pastier hľadá v púšti, bolo pre cirkevných otcov obrazom tajomstva Krista a Cirkvi. Ľudstvo - teda my všetci - je zblúdenou ovečkou, ktorá na púšti už nevie nájsť cestu. A Boží Syn nemôže opustiť ľudstvo v tomto biednom rozpoložení. Zanecháva nebeskú slávu aby našiel stratenú ovečku, približuje sa až po kríž, ako bremeno na svojich pleciach nesie celé ľudstvo, nesie nás samých, pretože on je Dobrý Pastier, ktorý dáva svoj život za ovce. Pálium hovorí predovšetkým to, že my všetci sme nesení Kristom, ale súčasne nás pozýva, aby sme sa aj my niesli navzájom jeden druhého. A tak sa pálium stáva aj symbolom poslania pastiera, o ktorom hovorí druhé čítanie, ako aj evanjelium. Kristov svätý nepokoj má podnecovať aj pastiera: pre neho nemá byť jedno či toľkí ľudia žijú v púšti. A existujú rôzne formy púští. Existuje púšť chudoby, púšť hladu a smädu, púšť opustenosti, samoty, púšť zničenej lásky, existuje aj púšť zatemnenia Boha, vyprázdnenia duší, ktoré nie sú si vedomé svojej dôstojnosti. Vo svete sa množia vonkajšie púšte, pretože vnútorné púšte sa stali tak rozsiahlymi. Preto poklady zeme neslúžia viac rozkvetu Božej záhrady, v ktorej by mohli žiť všetci, ale boli podriadené do služby silám vykorisťovania a ničenia. A tak Cirkev ako celok, a zvlášť jej pastieri sa má ako Kristus dať na cestu aby viedla ľudí z púšte naspäť na miesta života, k priateľstvu s Božím synom, ktorý nám dáva život a to život v plnosti.

Symbol baránka má ešte aj iný aspekt, v Starom zákone bol zvyk, že králi považovali samých seba za pastierov svojho ľudu. Toto bol obraz ich moci, cynický obraz: národy boli ako ovce, ktorými pastieri mohli disponovať podľa svojej vôle. Avšak Pastier všetkých ľudí, živý Boh, stal sa sám baránkom, dal sa na stranu týchto ovečiek, práve tých, ktoré boli zabité. On sa zjavuje ako pravý pastier: „Ja som dobrý pastier, ktorý dáva svoj život za svoje ovce“, hovorí Pán Ježiš o sebe. Nie moc vykupuje, ale láska!

Toto je Boží znak, že on sám je láska. Koľkokrát by sme si priali, aby sa Boh ukázal mocnejší, aby tvrdo zasiahol, ukončil zlo a stvoril lepší svet. Práve všetky ideológie moci sa takto ospravedlňujú. Ospravedlňujú ničenie všetkého čo je v protiklade s pokrokom a oslobodením ľudstva. My trpíme Božou

trpezlivosťou, ale na druhej strane všetci potrebujeme jeho trpezlivosť. Boh, ktorý sa stal baránkom hovorí, že svet vykupuje ukrižovaný Kristus a nie tí, ktorí ho ukrižovali. Svet vykúpila Božia trpezlivosť a ničí ho netrpezlivosť ľudí. Jedna zo základných vlastností pastiera je tá, aby miloval ľudí, ktorí sú mu zverení. Tak ako miluje Kristus toho ktorému slúži. Pas moje ovce – hovorí Kristus Petrovi, ako aj mne v tejto chvíli. Pásť znamená milovať a milovať znamená byť ochotný aj trpieť. Milovať znamená dávať ovciam pravé dobro, pokrm Božej pravdy, Božieho slova, pokrm jeho prítomnosti, ktorú nám dáva v Najsvätejšej Sviatosti. Milí priatelia, v tejto chvíli môžem povedať len toto: Modlite sa za mňa, aby som sa naučil čoraz lepšie a viac milovať Pána, modlite sa za mňa aby som sa naučil čoraz viac milovať jeho stádo, vás, Svätú Cirkev, každého z vás osobitne a vás všetkých spolu. Modlite sa za mňa, aby som zo strachu neutiekol pred vlkmi, modlime sa navzájom jedni za druhých, modlime sa, aby nás Pán niesol na svojich pleciach, aby sme sa my naučili niesť sa, čiže pomáhať si jeden druhému.

Druhý znak, ktorý charakterizuje dnešnú liturgiu nastúpenia na službu Svätého Petra je odovzdanie pastierskeho prsteňa.

Povolanie Petra byť pastierom, ktoré sme počuli v dnešnom evanjeliu nasleduje po opise zázračného rybolovu: Po noci, v ktorej bezúspešne spúšťali siete, učeníci videli na brehu vzkrieseného Pána. Prikázal im, aby ešte raz spustili sieť. A tá sa tak naplnila, že ju nevládali vytiahnuť; 153 veľkých rýb! „ A aj keď ich bolo toľko, sieť sa neroztrhla.“ Táto udalosť na konci pozemského putovania Ježiša s jeho učeníkmi zodpovedá udalosti na začiatku jeho pôsobenia: Aj vtedy Ježiš vyzval Šimona, aby ešte raz spustil sieť na hlbinu. A vtedy Šimon, ktorý sa ešte nevolal Peter, dal obdivuhodnú odpoveď: Učiteľ, na tvoje slovo hodím sieť! A tam nasledovalo potvrdenie jeho poslania. “Neboj sa , odteraz budeš rybárom ľudí“. Aj dnes zaznieva Cirkvi a nástupcom apoštolov výzva, aby načreli na hlbiny a vrhli siete, aby zachytili ľudí pre evanjelium, pre Boha, pre Krista, pre život, pre pravý život. Cirkevní otcovia zanechali osobitný komentár aj k tejto osobitnej úlohe. Hovoria takto : pre rybu, ktorá je stvorená pre vodu je smrteľné ak je vytiahnutá z mora. Odníme sa jej tak základná životná podmienka aby potom ona slúžila ako pokrm pre človeka. Ale pri poslaní rybára ľudí sa stáva niečo opačné. My ľudia žijeme uväznení v slaných vodách utrpenia a smrti. V mori temnosti bez svetla. Sieť evanjelia nás vyťahuje z vôd smrti a nesie nás do svetla pravého života. A práve poslaním rybárov ľudí nasledujúcich Krista je potrebné vyťahovať ľudí z toho slaného mora všetkých zotročení a viesť ich k zemi života, viesť ich k Božiemu svetlu. Existujeme práve preto, aby sme ukázali ľuďom Boha. Lebo len tam kde ľudia vidia Boha, začína skutočne život. Len ak stretneme v Kristovi živého Boha, môžeme poznať čo je to život. Nie sme náhodným produktom, ktorý by nemal zmyslu, produktom evolúcie. Každý z nás je plodom Božej myšlienky. Každý z nás je chcený, každý z nás je milovaný a každý z nás je nevyhnutný. Niet nič krajšieho ako byť zachytený evanjeliom Krista. Niet nič krajšieho ako poznať ho a odovzdávať, deliť sa aj s inými o priateľstvo s ním. Úloha rybára ľudí sa niekedy môže zdať ťažká, no je zároveň krásna a veľká, pretože v konečnom dôsledku je to služba radosti Boha, ktorý chce vstúpiť do sveta.

A chcel by som tu ešte zdôrazniť jednu vec. Tak v obraze pastiera, ako aj v obraze rybára vyniká veľmi jasne výzva k jednote: „Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z toho ovčinca, aj tie musím priviesť, aby počúvali môj hlas a bolo jedno stádo a jeden pastier“, hovorí Ježiš na záver svojho rozprávania o dobrom pastierovi. A opis rybolovu so 153 veľkými rybami počujeme zakončiť radostným konštatovaním: „Aj keď ich bolo tak veľa, sieť sa neroztrhla.“ Ale táto sa milovaný Pane roztrhla, mohli by sme teraz povedať s bolesťou . No nesmieme byť smutní, tešme sa pre jeho prísľub, ktorý nesklame a urobme všetko čo je možné, aby sme kráčali cestou k jednote, ktorú si ty, Pane, prisľúbil. Pamätajme na to, keď sa ako žobráci modlíme k Pánovi: „Áno, Pane, pamätaj na to čo si nám prisľúbil, daj aby sme boli jedno stádo s jedným pastierom. Nedovoľ, aby sa tvoja sieť roztrhla a pomôž nám byť služobníkom jednoty.

V týchto okamihoch zalieta moja spomienka na 22. október 1978, keď pápež Ján Pavol II. začal svoju službu tu na tomto Námestí sv. Petra. Stále mi zaznievajú v ušiach jeho slová, ktoré vtedy povedal: „Nebojte sa, otvorte dokorán dvere Kristovi“. Pápež hovoril tieto slová mocným sveta, tým, ktorí mali strach, že Kristus môže ubrať z ich moci, ak by mu dovolili vstúpiť a dopriali veriacim náboženskú slobodu., Áno, on by im iste niečo vzal. Vzal by im nadvládu korupcie, potláčania práva a slobody. Ale nebol by odňal nič z toho čo patrí k slobode človeka, k jeho dôstojnosti, k budovaniu spravodlivej spoločnosti. Pápež vtedy hovoril všetkým ľuďom, predovšetkým mladým. A pýtam sa: nemáme azda všetci strach nechať Krista úplne vstúpiť do nášho vnútra? Ak sa mu úplne otvoríme, nemáme strach že nám zoberie niečo z nášho života, nemáme strach zrieknuť sa niečoho veľkého, jedinečného, čo robí život takým pekným? Neriskujeme však, že sa ocitneme v samote a zbavení slobody? A ešte raz pápež povedal: Nie! Kto dovolí vstúpiť Kristovi, nestratí absolútne nič z toho čo robí život slobodným, pekným a veľkým. Nie, iba v tomto priateľstve sa otvárajú dokorán dvere života. Iba v tomto priateľstve sa otvárajú obrovské možnosti človeka. Iba v tomto priateľstve zakúšame to čo je pekné a čo oslobodzuje. A tak dnes by som rád a s veľkou silou a presvedčením, vychádzajúc z dlhej skúsenosti osobného života, rád by som povedal vám, mladým, nemajte strach z Krista! On vám nič nezoberie a dá vám všetko.

Kto sa dá jemu, dostáva stokrát viac. Áno, otvorte dokorán brány Kristovi a nájdete pravý život. Amen.

( TK KBS/ -mg- ) 20050424001   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]